Ladislav Hanniker photo 1

Ladislav Hanniker

4. 9. 1952
Trnava
Pseudonym:
Laco Hanniker
Žáner:
literatúra faktu, populárne žánre, próza, rozhlasová tvorba, scenáristika

Napísali o autorovi

Mohli by sme očakávať, že naliehavá výpoveď Ostnatého raja bude v súlade s autorovu profesiou niečím ako obžalobou, nie je to však tak. Prokurátor Hanniker je v role spisovateľa skôr obhajcom, usiluje sa ľudí chápať, vciťovať sa do príčin ich konania. Vie, že okolnosti a náhody občas urobia aj zo statočných, dobrých a slušných ľudí takmer divé zvery, že dnes sme tu a zajtra tam, za vysokými múrmi, kde vládne brutalita, hrubé násilie a celkom odlišné pravidlá a hodnoty. Autor zaľudnil román množstvom plnokrvných postáv, množstvom ľudských osudov, v dôsledku strmých vývrtiek a prudkých zvratov neraz aj takmer neuveriteľných, no nanajvýš opravdivých, lebo taký je život. Ľudské osudy sa odvíjajú na základe neobyčajne silných príbehov, príbehov plných vášne, krvi, čudnej lásky. Hanniker takmer márnotratne vŕši príbeh za príbehom, krížia sa, zrážajú a dopĺňajú; otvára bránu do pestrofarebnej epickej krajiny, v ktorej si milovníci príbehovej literatúry prídu na svoje. Viacerým autorom by zlomok z nich vystačil na niekoľko hrubých kníh.

Peter Holka

Ostnatý raj je predovšetkým desivou štúdiou sveta, ktorý sme síce vytvorili, ktorý nás v mnohom fascinuje, ale v ktorom by sme naisto nechceli žiť. Je to svet väznice pre najťažších delikventov. Raz mi v rozhovore pre rozhlas Laco Hanniker povedal, že povolanie prokurátora si vybral preto, lebo chcel a stále chce svet urobiť aspoň o kúsok spravodlivejší. A presne taký je jeho román. Napriek tomu, že v ňom žije a živorí množstvo postáv, hlavným hrdinom je samo väzenie.

Karol Horváth

Laco Hanniker je občianskym povolaním prokurátor, ale už niekoľko rokov sa pohybuje v literatúre, do ktorej doteraz prispieval najmä prózami inšpirovanými svojím najmilším koníčkom – rybárčením, Osudové ryby (1996) a Rybári (1999). V knihe Kruté poviedky (2003) po prvý raz siahol po námetoch zo svojho pracovného stola. Opisuje v nej bolestné zlyhania a omyly, s ktorými sa denne stretáva vo svojej prokurátorskej praxi a ktoré nikdy nemajú len právny, ale aj osudový zmysel. Napriek slovu „krutý“ v názve knihy on sám voči postavám svojich poviedok nikdy nie je krutý, dojíma sa ich osudom, „príbehmi lásky, ktorú jedni neuniesli a iní nedostali, nádeje, ktorú nemá kto dať,  a sexuality, ktorá sa vo svete surového boja o peniaze mení na tovar.“

Eva Muchová