Za akési vyvrcholenie svojho života – z kultúrneho stanoviska – pokladám svoje roky v spišskom seminári, tých dvanásť rokov na katedre morálky. V oblasti kultúrnej, stupňovito, rozoznávame hodnoty: kultúrny postoj, kultúrnu osobnosť, kultúrne dielo. Ale vyvrcholením kultúrnosti jednej pospolitosti je kultúrne prostredie. Keď kultúrna komunita vytvára svoje prostredie, ako Florencia, ako Weimar. Toť úrodná pôda, ktorá rodí géniov. Takéto prostredie sa vytváralo v spišskom seminári, za onoho času tam buď účinkovali mená ako Skyčák, Špirko, Barnáš, Brandobur. A šťastná hodina, ktorá ma doviedla do tejto komunity. Takýto názov by mala moja ďalšia životná kapitola.
Boli sme takí preniknutí kultúrnym programom, že sme boli odhodlaní tento program aj v celej šírke a do hĺbky propagovať. Ako hovorím, slúžili tomu hlavne naše orgány. A ďalej to bolo tých niekoľko rokov mojich prednáškových turné. Boli to práve tie pohnuté, tie vojnové roky. Dôsledne sme dokazovali, že „inter arma non silent musae“. Sústredili sme sily na to, aby sme mohli slovenskú pospolitosť kultúrne prevychovať. Už sme sa nazdávali, že sa nám darí, že sa už javia, aj pospolito, znaky kultúrnosti... No hneď nasledujúce nás poučili, ako naivne sme si to mysleli.
