Ladislav Hanus photo 1

Ladislav Hanus

26. 2. 1907
Liptovský Mikuláš
—  7. 3. 1994
Ružomberok
Žáner:
editorská činnosť, esej, odborná literatúra

Komplexná charakteristika

Kňaz, profesor, filozof, estét, teoretik a pedagóg kultúry a kultúrnosti. Jeho dielo predstavuje inšpiračný prameň v oblasti filozofie, teológie, kultúry, sakrálneho umenia i literatúry. Upozorňoval na nezastupiteľnosť a nenahraditeľnosť fenoménu kultúrnosti, šíril program kresťanského univerzalizmu, kresťanského humanizmu, personalizmu a kultúrneho pluralizmu.

Filozofické výpovede Hanusových prác nadväzujú najmä na prúd kresťanského personalizmu J. Maritaina a R. Guardiniho. Teologicko-filozofickú koncepciu kresťanského humanizmu a filozofiu personalizmu postupne rozpracoval a anticipoval najmä v monografii Rozprava o kultúrnosti. Podáva v nej prvý systematický pohľad na človeka ako kultúrnu bytosť v kontexte kresťanského humanizmu. Úlohou kultúrnosti je „dvíhanie a zušľachťovanie celého človeka“. Do popredia sa dostáva vzájomná podmienenosť vzťahu človeka a kultúry, človeka a kultúrnosti. Človek je definovaný ako nositeľ kultúrnosti a kultúrnosť ako „bytostný spôsob existencie človeka“. Kultúra je rezultátom ľudského úsilia, „neosobným a objektívnym výsledkom ľudskej činnosti, ktorá pretrváva svojho tvorcu“. K prvým dôvodom kultúrnosti patrí „snaživosť“ človeka. Začiatkom kultúrnosti je „poznávanie“, pretože kultúrnosť človeka sa začína uvedomovaním si vlastnej osobitosti, vlastného stanoviska k veciam. V jeho optike sa človek stáva osobou vtedy, keď má jeho stanovisko „šírku“. Kultúrny človek kotví v duchu a všetky jeho vzťahy majú duchovný základ. To je zároveň hanusovský ideál slovenského kultúrneho človeka, ktorého ušľachtilosť rastie zo zbožnosti. Rozpravu o kultúrnosti treba chápať ako teoreticky koncept aktívneho skultúrňovacieho programu Slovenska, ktorý čerpá z podnetov Petra Lipperta, Theodora Haeckera. Vzácne sú ideové súvislosti s Maritainovým kresťanským humanizmom a Mounierovým kresťanským personalizmom.

Rozhľadení Hanus pokračuje v intenciách kresťanského humanizmu a personalizmu; osobu vníma ako centrálnu hodnotu národa (slovenského, európskeho), zároveň vyzdvihuje katolícky pluralizmus a zdôrazňuje potrebu kultúrnej elity (vzdelancov), ktorá by dvíhala slovenský národ. Najväčšiu úlohu povojnového slovenského národa vidí v jeho rozhľadení sa po Európe a zapojení sa do jej poriadku. Upozorňuje na uvedomelý prístup Slovákov k národnej tradícii – jej duchovným základom je zjavené náboženstvo, kresťanstvo. Európa je pre slovenský národ „úloha, ktorá sa má v generáciách zvládnuť, norma, ku ktorej treba dorásť; európsky život je dávanie a prijímanie. Žiada si človeka stelesňujúceho európske idey kresťanského univerzalizmu a šľachetného humanizmu“. Normou pri formovaní slovenského človeka je kresťanský humanizmus. Hanus tlmočí potrebu maritainovského tzv. integrálneho humanizmu; jeho základom je Vtelené Slovo ako ideál ľudskej dokonalosti. V ňom je zachovaný neporušené chápanie človeka ako Božieho obrazu.

Filozofia kultúry je fundamentálna analýza človeka, prieskum tzv. „proprium humanum“, rozbor korelácie medzi človekom, prírodou, kultúrou, „ontologické odôvodnenie proprium humanum“, ktorým je „nehotovosť a vývinovosť človeka“. Vrcholom ľudského bytia je „personalita človeka“ s hlavnými atribútmi osoby: rozumom a slobodou. Ontologickým predpokladom kultúry je telesno-duchovná rozdielnosť a substanciálna jednota človeka; „hmotno“ a „duchovno“, hoci rovnako tvoria človeka i kultúrny proces, nie sú rovnocenné zložky – „človek je určený k duchu“, v ňom je hierarchický vzostup od tela k duchu; v tomto smerovaní zdola nahor je zmysel jeho existencie, jeho mravná úloha; je to špecifický ľudské, ono „proprium humanum“. Medzi duchovnými schopnosťami ľudskej bytosti má primát „rozum a poznanie“, „človek je tvorcom kultúry ako osoba a osobnosť“. Koreláciu medzi človekom, prírodou, kultúrou skúma v rovine „príroda a kultúra“ (náprotivné postavenie človeka oproti prírode), v rovine „kultúra a dejiny“ („vývinovosť“ ako zákon kultúry, tradícia, pokrok), v rovine „kultúra a spoločnosť“ („sociabilita“ ako ďalší zákon kultúry, štruktúrne formy a hierarchizácia spoločenských útvarov), na rovine „kultúra a človek“ (zmysel kultúry v spätnom pôsobení na človeka, jeho duchovná humanizácia). Kultúra vzniká zásahom človeka do prírody, prvým kultúrnym činom človeka je však poznávanie, „výkonným činiteľom“ kultúry stáva sa rozum v symbióze s vôľou, „výkonnými prostriedkami“ kultúry sú práca a hra. „Dejinnosť“ a „sociabilita“ sú „základnými atribútmi ľudského kultúrneho bytia“. Zmysel skultúrňovacieho procesu má viacero dôvodov: kultúrou človek hľadá svoje miesto vo svete; kultúrnou tvorbou človek vytvára v kozme svoj „domov“; kultúrou človek humanizuje svet a humanizovaním zduchovňuje hmotu.

Vrcholom a myšlienkovou syntézou Hanusovej antropologickej filozofie je dielo Človek a kultúra (prepracovaná a doplnená Filozofia kultúry). Hanus sa odvoláva na európskych filozofov a vedcov (M. Scheler, G. Simmel, L. Klages, A. Gehlen, S. Freud, H. Plessner, N. Hartmann, M. Heidegger, K. Jaspers, H. Marcuse a iní). Výpovede o človeku a kultúre stavia na báze filozofických a svetonáhľadových koncepcií Druhého vatikánskeho koncilu, ich základným ideovým princípom je pluralizmus a integralizmus. Úlohy spoločnosti možno zvládnuť len univerzálnou šírkou pohľadu a organickým integrovaním všetkej plurality. Hanusovo metafyzické osvetľovanie osoby prebieha vo vzťahu k verejnému a spoločenskému s dôrazom na duchovný princíp ľudskej osoby: „duch je osobný“, „duša je osobná“, človek je „živá skutočnosť“. Hanusova kultúrna antropológia stojí v opozícii k materialisticky chápanej a verejne vnucovanej idey človeka, v opozícii k dobovému kontextu marxistického chápania človeka, redukovaného v zmysle darvinovskej evolúcie na „prírodné indivíduum“ – človeka ako zástupcu ľudského druhu, ktorého zmyslom je „zachovanie rodu“. V protiklade k marxistickej „moci spoločného“, ktorá vládla nad osobným a ľudským, Hanus chápe osobu ako kategóriu kvality, a nie kvantity: „osoba nikdy nie je časťou niečoho. Keď sa poníma ako člen, to nemá význam kvantity, ale kvality. Osoba je celkom a má sa ponímať vždy ako celok, či voči sebe, voči spoločnosti, voči svetu“. Hanus konštituuje osobu cez ontický princíp, akcentuje „telesno-duchovnú komplexnosť v jednote osoby“. Podstata kultúry je podľa neho ľudská, je prostriedkom bytostného vývinového sebadotvorenia človeka, oblasťou objektivizovania ducha, v ktorej sa človek ako jednotlivec uplatňuje všetkými svojimi psychickými schopnosťami a ktorá zase na neho – ako na dejinného a spoločenského tvora – spätne pôsobí, aby sa tak náš svet ustavične humanizoval a spiritualizoval.

Monika Kekeliaková