Ladislav (Laco) Novomeský photo 1

Ladislav (Laco) Novomeský

27. 12. 1904
Budapešť
—  4. 9. 1976
Bratislava
Pseudonym:
A. Krištof, Andrej Ogrod, Brkoslav, Gama, Pavel Havran, Pavel Hronec
Žáner:
esej, literárna veda, poézia, publicistika

Napísali o autorovi

Novomeský je intelektuálny básnik, prenášajúci svoju intelektuálsku problematiku do veršov. Čisto intelektuálne a rozumové otázky vkladá medzi vyložene básnické prvky, ako sú zážitky z detstva, zážitky z ciest a čisto básnické vety, vyvierajúce z osobnej imaginačnej mohutnosti.

Michal Považan

Novomeský básni z pocitu hlbokého rozryvu medzi skutočnosťou a snom, z pocitu pokrivenosti a neplnosti, z toho, že nič nie je na svojom mieste v spoločenstve ľudí: (...) nie tak, že to nie je tam, kde to bolo, ale že to nie je tam, kde by to malo byť. Jeho poézia je plná jemnôstok a fines, hier so slovom i vlády nad ním, zahovorené do odbočiek, rozvravené, i presné a stručné, bohaté podtextom i priam gnómickými formuláciami (...) Chvíle i dejiny, pocity i myšlienky, to, čo sa dialo objektívne, von, i to, čo prebehlo mysľou, dnu – to je téma týchto poézií; za veľkou obrazovou silou stojí básnik s vnútorným rozochvením i rozvíchrením, intenzívnym zamyslením; niekto, komu to spieva a kto má nadto i koncepciu, pohľad, taký čo vidí "za a do a nad", taký, čo sa opája a vzrušuje javom, aby za ním hľadal a nachodil zmysel. A aký zmysel? Ten, čo sa časti ľudí a ľudstva stráca, zmysel ľudského snenia a konania, zmysel ľudskej nádeje a ľudskej existencie.

Alexander Matuška

Novomeskému poézia bola a zostala vecou cítiaceho srdca, ktoré "nadto" vedelo, muselo vedieť aj myslieť... na večnú koleráciu "krásy a bolesti", na údel krásy a ľudskosti uprostred sveta najprv len chladnej vecnosti, potom sveta nahnutého a rútiaceho sa do hlbín skazy, a ešte potom sveta "rozvojneného" a "krvácajúceho". A nielen myslieť na to všetko; cítiace srdce básnikovo zároveň chcelo, muselo chcieť hľadať a fixovať elementy krásy a ľudskosti, existujúce ešte v tomto svete, a zachraňovať ich "snáď obrazom", keď už zlyhávalo slovo... vnútorne protirečivým šťastím-nešťastím, blaženou trýzňou, prienikom do "tajomstiev javov" a "podstaty sveta", "ktorý desí nás i teší".

Stanislav Šmatlák