Ladislav Lajčiak

28. 7. 1945
Ružomberok-Černová
Pseudonym:
Ladislav I. Lajčiak, Peter Tichý
Žáner:
dráma, esej, poézia, prekladateľská činnosť

Životopis autora

R. 1960 – 64 študoval na Strednej ekonomickej škole v Martine, 1964 – 69 na Vysokej škole ekonomickej, 1982 – 84 estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1969 – 74 pracovník Tesly Orava v Nižnej, 1974 – 94 Matice slov. v Martine, 1995 – 2000 Bjørnsonovej spoločnosti v Ružomberku, od r. 2001 Slov. národnej knižnice v Martine, od 2006 na dôchodku. Prvé básne publikoval od r. 1975 časopisecky (Matičné čítanie, Revue svetovej literatúry, Romboid, Slov. pohľady a i.). Autor básnickej zbierky Tiesňové volanie (1987), súboru básní Vrypy (1998) a bibliofílie s básňami meditatívnej lyriky Milujem Ťa láskou večnou (2009). Prekladá z angličtiny, zostavovateľ a spoluprekladateľ antológie novozélandskej poézie More a hviezdy (1982). Ako dramatik prispel scénickou kompozíciou Dve posviacky černovského chrámu do Pamätnice 90. výročia tragédie v Černovej (1998), venuje sa tiež literárnej a kultúrnej publicistike.


Študoval na Vysokej škole ekonomickej a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch1969 až 1974 pracoval v Tesle Orava, 1974 – 1994 v Matici slovenskej v Martine, 1995 2000 v Bjőrnsonovej spoločnosti v Ružomberku, 2001 – 2005 v Slovenskej národnej knižnice v Martine, od roku 2006 je na dôchodku. Žije v Ružomberku.

V rokoch 1969 – 1973 spoluvydával samizdatový časopis Emanuel. Od roku 1975 publikoval básne v časopisoch (Matičné čítanie, Revue svetovej literatúry, Romboid, Slovenské pohľady a i.), v rukopise ostala prvotina Malé žiale (1970), 1982 vydal spolu s Petrom Mišákom a Petrom Matisom knihu Apel.

Samostatne knižne debutoval zbierkou Tiesňové volanie (1987) o morálnom stave súvekej spoločnosti. Roku 1992 vydal historické eseje s fotografiami Františka Šlachtu Ružomberské siluety, 1993 pod pseudonymom Peter Tichý bibliofíliu Milujem ťa láskou večnou, ktorá sa stala osobitným darom vlády Slovenskej republiky pápežovi Jánovi Pavlovi II. pri jeho vtedajšej návšteve Slovenska (knižne vyšla roku 2009), 1997 súbor reflexívnych básní Vrypy. Do Pamätnice 90. výročia tragédie v Černovej prispel scénickou kompozíciou Dve posviacky černovského chrámu (1998). Kniha Rodiskom múk a nádeje obsahuje šestnásť básní inšpirovaných černovskou tragédiou a jej 100. výročím (2007). Zatajený Ignác (príhody a skúsenosti) – Kvarteto (2012) je nateraz vývinovým zavŕšením jeho básnickej tvorby; poeticky vizuálnymi novotvarmi nadväzuje na knihu Milujem ťa láskou večnou. Zbierka Povestný Černovský kostolíček (2013) sa vracia k histórii autorovej rodnej obce. 2014 vyšli Súborné eseje.

Venuje sa tiež literárnej a kultúrnej publicistike. Zostavil 14 zborníkov literárnych prác detí v rámci súťaže Literárny Kežmarok (1976-89), bol zodpovedným redaktorom Bulletinu Wolkrovej Polianky (1977 – 1978) a Programového bulletinu Slovesnej jari (1977-89). Z tvorby detí zostavil knihu Maľované básne (1982). Editorsky sa zaoberal tvorbou zahraničných Slovákov (Jozef A. Mikuš, Emanuel Böhm).

Prekladá z angličtiny, je zostavovateľom a spoluprekladateľom antológie novozélandskej poézie More a hviezdy (1982). Preložil aj Útek sestry Cecílie od Williama Berkleyho (s Blažejom Belákom, 2011) a knihu Si to ty od Louisa Évelyho (2014).