Oneskorené reportáže vyšli roku 1963; niektoré z nich pred knižným vydaním uverejňoval Kultúrny život. Písal som ich ako komunista, ktorý po vytriezvení z naivnej viery sa nevedel a ani nechcel zmieriť s neľudskosťou a neschopnosťou totalitného režimu, ktorý sám roky predtým pomáhal upevňovať. Skúsenosti z rokov bezuzdného teroru a bezprávia sa mi zdali v príkrom rozpore s humánnou ideológiou, ktorú som vyznával, za ktorej ideály a ich uskutočnenie som bojoval ešte aj v čase, keď som písal túto knihu. Veril som, že systém, ktorý degradoval ľudí na bezmocnú, beztvárnu, strachom sa trasúcu masu, možno zmeniť, ak sa vymení neschopné, mocou skorumpované vedenie strany a štátu, ak na miesta Bacílkov a Novotných prídu kompetentní, morálne bezúhonní a na vedenie štátu dostatočne kvalifikovaní ľudia. Nechcel som byť pasívnym občanom, vydaným napospas svojvôli nomenklatúrnej hierarchie, rozhodol som sa – viaceré roky pred napísaním tejto knihy – nedať sa degradovať na posranca, obávajúceho sa vlastných myšlienok.
Oneskorené reportáže som považoval za test stranou proklamovaných zmien v spôsoboch vládnutia. Ak vyjdú, môže to značiť, že sa v spoločnosti čosi hýbe smerom k lepšiemu, ak nevyjdú, tak to bude, najmä pre mňa, dôkaz, že vládnuci systém je nepoučiteľný a nezmeniteľný a skôr či neskôr bude odsúdený na zánik. Fakt, že reportáže vyšli – dokonca v straníckom vydavateľstve –, ma utvrdil v presvedčení, že sa naša spoločnosť nachádza na prahu hlbokých premien, smerujúcich k humanizácii a demokratizácii nielen strany samej, ale aj celého spoločenského zriadenia. Zdalo sa, že v rokoch, ktoré nasledovali, tieto očakávania plní. Strana, ktorej som bol členom, sa vedela vyrovnať s mnohými svinstvami a zločinmi zahanbujúcej vlastnej minulosti, z iniciatívy jej nového vedenia rozkvitla Pražská jar, ten prekrásny, oslobodzujúci výdych po dvoch desaťročiach vlády strachu.
Bol to opäť omyl? Bola strana skutočne schopná a ochotná skoncovať s vlastnou neblahou minulosťou a konať inak? Nato, pokiaľ máme na otázku odpovedať my v našej vlasti, niet uspokojivého vysvetlenia. Ukončil ju brutálny zásah našich, ach takých verných a bratských spojencov. Vtedy som sa definitívne rozišiel s hnutím, ktoré som kedysi spoluvytváral. Verím aj naďalej v uskutočniteľnosť, ba nevyhnutnosť socializmu, ale neverím, že sa tak môže stať pod vedením komunistickej strany. Tej neostáva nič inšie, ako vypariť sa z dejín, odísť s hanbou. Osobne je to trpké zadosťučinenie jedného z mnohých, ktorí videli a varovali a ktorých úsilie sa rozplynulo v ničote. Bankrot strany je aj ich bankrotom, aj mojím bankrotom.
Ladislav Mňačko: Predhovor k druhému vydaniu knihy Oneskorené reportáže (1990)
Mal som štrnásť rokov, keď sa Hitler dostal k moci... Hoci som vtedy ešte presne nevedel, čo je to fašizmus, stal sa pre mňa zosobnením záhuby. Rozhodol som sa nepoddať. Nikomu. Proti fašizmu som bojoval slovami, činmi i zbraňou. Fašizmus bol porazený, ale pocit vlastného psychického ohrozenia, pocit, že sa stále kdesi brúsia nože, ma ani potom neopustil. Bola tu vydieračská jadrová politika Američanov. Proti tomuto nebezpečenstvu som nevidel inú možnosť odporu ako práve komunizmus. Videl, hľadal som v ňom jedinú záruku proti záhube. Hanebnosti, aké sa u nás napáchali, ma nevedeli zviesť z určenej cesty. Svinstvá, ktorých sme sa dopustili, bol to ten Hitler v každom z nás, a nemalo to nič spoločné s mojou predstavou o ľudskosti. Aj vo mne, aj v nás driemala beštia. V rokoch teroru sa v nás prebudila a urobila svoje. Myslel som si, že je povinnosťou komunistu urobiť všetko, aby tú beštiu v nás zničil. Vzbúril som sa. Vzbúril som sa o niečo skôr ako mnohí iní... Znovu musím zopakovať: v tomto boji som nebol sám, bol to zápas československej inteligencie, alebo aspoň jej čoraz viac sa rozrastajúcej väčšiny. A nebol to len zápas intelektuálov, čo koncom roka 1967 a začiatkom roku 1968 privodil prevratné zmeny. No bol som pri tom a bol som hrdý, že som bol niekde na čele medzi vzbúrencami. Už dávno nie z nadšenia. Už dávno nie z naivnej viery. Tento raz z číreho presvedčenia, že je tu vždy niekto, kto sa ma chystá zdrapiť za krk. Tento raz už nie fašizmus, tento raz odľudštený systém komunistickej moci. Zistil som, že je dôstojnejšie vzoprieť sa násiliu a urobiť všetko, čo je v silách jednotlivca, aby sa pomery zmenili k lepšiemu. Je lepšie žiť s takýmto vedomím, ako sa nečinne prizerať záhube, aká sa na nás valí.
Ladislav Mňačko, Siedma noc
