Ladislav Mňačko

29. 1. 1919
Valašské Klobouky
—  24. 2. 1994
Bratislava
Žáner:
dráma, literatúra faktu, poézia, próza, publicistika, scenáristika

Komplexná charakteristika

Najvnútornejším uspôsobením bol Ladislav Mňačko novinár, ktorý mal však od začiatku aj umelecké ambície. Do literatúry vstúpil roku 1945 divadelnou hrou Partizáni, napísanou po česky. Značnú odozvu vzbudila jeho druhá divadelná hra Mosty na východ (štátna cena). Skúšal sily aj v poézii, darili sa mu satirické verše (Bubny a činely). Známym spisovateľom sa stal až ako prozaik, najmä svojimi románmi Smrť sa volá EngelchenAko chutí moc.

V prvom románe rozvíja tému boja proti nemeckým fašistom, druhý je ostrou kritikou tzv. kultu osobnosti. Sujet prvého románu je založený na probléme viny a morálky. Pred nemeckou presilou partizáni ustúpia z dediny Ploština (ide o skutočnú dedinu a skutočnú udalosť), Nemci ju vypália a obyvateľov zmasakrujú. Rieši sa tu problém cieľov a prostriedkov, teda problém mravný. V románovom príbehu si ho rieši aj židovské dievča, ktoré sa oddáva Nemcom, aby mohla nosiť správy partizánom. Po vojne neunesie ťarchu svojej obete a spácha samovraždu.

V románe Ako chutí moc si autor položil otázku, kedy a za akých okolností sa z komunistov, bojovníkov za spravodlivejšiu spoločnosť, stali neobmedzení vládcovia nad životom a smrťou obyčajných ľudí. Je to román-pamflet, v ktorom absentuje epická evokácia. Nahrádza ju rad situácií a epizód, usvedčujúcich bývalého partizánskeho veliteľa a neskôr významného politického činiteľa zo zrady komunistických ideálov a z uzurpovania neobmedzenej moci. Prototypom postavy bol známy komunistický funkcionár. V románe nemá táto ústredná postava nijaké meno. Autor tak chcel naznačiť, že nejde o individuálny prípad, ale o zosobnenú negatívnu tendenciu, realizujúcu sa vo všetkých komunistických krajinách. Táto historická skúsenosť oslabila Mňačkovu vieru v komunistické ideály, hoci v tom čase sa ich ešte nevzdal, kritizoval len deformovanú prax. Aj tak sa dá povedať, že román Ako chutí moc je knihou odvahy a prebudeného svedomia.

Cestu k tomuto románu vyznačuje Mňačkova publicistika z polovice 60. rokov, najmä kniha Oneskorené reportáže, v ktorej sa čestne vyrovnal s politickými procesmi zo začiatku 50. rokov, na ktorých boli odsúdení tzv. buržoázni nacionalisti a sionisti. Sám totiž v tých rokoch veril vykonštruovaným obvineniam a v tomto zmysle sa aj verejne vyjadroval. Procesmi sa začali politické deformácie a šikanovanie nevinných ľudí, vyrábanie špiónov a iných nepriateľov režimu. Procesy, ktoré sa často končili popravami, paralyzovali spoločnosť a šírili strach. Mňačko sa rozhodol napísať o tomto období pravdu: "Povedal som si, že strach, ktorý ma paralyzuje, ma môže zničiť. Ten strach, to bolo predpeklie. Obete sa vyberali nevyberavo, nikto nevedel, z čoho ho obvinia, prečo ho obvinia, na koľko ho odsúdia. Vravel som si, prestaň so strachom a naháňaj strach im."

Definitívne sa Mňačko vyrovnal s reálnym socializmom a komunistickou ideou premeny sveta po okupácii Československej republiky vojskami Varšavskej zmluvy, a to v knihe Siedma noc (nemecky 1968, slovensky 1990). V nej kriticky skúma spoločenskú a politickú tvár socializmu, ako ho zažil a pomáhal upevňovať ako novinár a spisovateľ od roku 1945. Otvorene si priznáva i svoje chyby a omyly a ospravedlňuje sa za ne. Podtitul knihy znie: Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu. Je to obžaloba komunistického režimu, ale aj sebaobžaloba, pretože aj sám autor bol integrálnou súčasťou kritizovaného režimu.

Mňačko bol od začiatku predovšetkým bojovník. Od februára 1948 do augusta 1968 prekonal vývinovú trasu, ktorej smer je určený odklonom od bojovného entuziazmu a príklonom k bojovnému kriticizmu. Ten je napokon trvalou súčasťou nielen jeho publicistiky, ale aj literárnej tvorby.

Vladimír Petrík