Ladislav Mňačko

29. 1. 1919
Valašské Klobouky
—  24. 2. 1994
Bratislava
Žáner:
dráma, literatúra faktu, poézia, próza, publicistika, scenáristika

Napísali o autorovi

Tesne po revolúcii, keď som ešte pracoval v LITA, sme zistili, že máme normálne vydavateľské oprávnenie a rozhodli sme sa, že ho navštívime v Rakúsku, bolo to kúsok za hranicami, aby sme s ním dohodli vydanie niektorej z jeho kníh. Už nás čakal na parkovisku, stál tam sivovlasý pán, ktorý ma objal, bol celý namäkko. Odrazu som videl, že pod tým búrliváckym výzorom sa po celý čas skrýval citlivý človek. Rád to zakrýval veľkými gestami. Veľa urobilo aj jeho manželstvo s pani Evou Bottovou, dcérou Ivana Kraska, ktorá bola veľmi jemná a kultivovaná dáma. Povedala mi, že Mňačko neraz vyšiel v Rakúsku na neďaleký kopec a pozeral odtiaľ na Bratislavu. Veľmi smútil za domovom a ľuďmi, ktorých tam nechal. Napriek všetkým výhradám k jeho „hriechom“ z mladosti, si myslím, že to bol dobrý človek. Bojovník, ktorý nebol krvilačný, mal v sebe cit pre obyčajných ľudí. Pokiaľ ide o mňa, nemôžem o ňom povedať nič zlé. Keby sme my dvaja boli súdny dvor a mali by sme vyniesť rozsudky nad komunistami z 50. rokov, Mňačko by mal veľmi závažné poľahčujúce okolnosti. Mal ich veľa. On aj Juraj Špitzer sú jedným z nemnohých príkladov úprimnej ľútosti, úsilia napraviť veci a dať ich do poriadku.

Kornel Foldvári: Prípad Mňačko, príloha SME, 25. marca 2015

 

Meno odvážneho reportéra Mňačka sa u nás natrvalo zapísalo do vedomia čitateľov knižkou Oneskorené reportáže (1963). Keď ich začal uverejňovať v Kultúrnom živote, predvolal si ho významný partajník: „S kým sa stýkaš? O čom to vypisuješ? Prečo za tebou lozia práve takíto ľudia?“ Mňačko odpovedá: „Prečo nechodia za tebo?“ Funkcionár sa urazil, no Mňačko vycítil, že sa bál jeho. Bál sa jeho pravdy. Oneskorené reportáže sa stali bestsellerom vďaka tomu, že Mňačko vedel predvídať, vedel vystihnúť chvíľu odmäku a neistotu orgánov. Pomohol mu aj rozumnejší pohľad Biľaka, ktorý sa ho zastal, keď na ÚV rozhodovali o knižke. Jedine Biľak si tam trúfol povedať: „Súdruhovia, robili sa takéto veci? Všetci vieme, že sa robili. Ba robili sa aj horšie. Tak čo je horšie – že sa robili alebo to, že sa o nich píše?“ Päťdesiate roky pripomínali Tatarka i Bednár, no beletria, poviedka či román nie sú také priamočia- re a aktuálne ako reportáž – aj keď „oneskorená“. V priebehu dvoch mesiacov náklad knižky dosiahol tristotisíc exemplárov. Všetci tí, čo stáli pred kníhkupectvami v zástupoch, chceli čítať pravdu o procesoch v päťdesiatych rokoch.

Slávo Kalný: Prípad Ladislav Mňačko, príloha SME, 25. marca 2015

 

Mňačkova kniha Smrť sa volá Engelchen nie je románom postáv a charakterov. To, čo je nad nimi, čoho sú ony len súčasťou a v istom zmysle len prostriedkom, je práve ten vnútorný morálny konflikt, ktorý sme spomínali na začiatku. Postavy i jednotlivé príbehy sú podriadené tomuto konfliktu v zmysle ideovom i stavebnom. Možné je to preto, že všetko sa tu podáva cez rozprávača, cez jeho nielen osobné videnie, ale i osobný morálny konflikt, ktorý dáva veľký dramatizmus celému rozprávaniu. Mňačkova knižka, práve vďaka tomuto ústrednému postaveniu vnútorného konfliktu rozprávača, je stavebne i štýlovo vzácne jednotná. (...) Samotný názov knihy Smrť sa volá Engelchen je čo do významu slov smrť a Engelchen (anjeliček) paradoxný a predznačuje tak jeden účinný štylisticko-kompozičný postup Mňačkovej prózy. Paradoxné alebo kontrastné použitie detailov má u Mňačku možno povedať regulujúcu funkciu: vždy, keď sa jeho rozprávanie dostáva k takému bodu, v ktorom by mohlo ďalšie stupňovanie vyznieť falošne pateticky, sentimentálne alebo psychologicky prepiate, vracia ho autor do reálnej polohy práve dobre zvoleným, ale i dobre motivovaným detailom.

Július Noge