Ladislav Ondriš photo 1

Ladislav Ondriš

19. 2. 1931
Zlaté Moravce
Pseudonym:
L. O. Rosa
Žáner:
literatúra faktu, poézia, próza, scenáristika

Autor o sebe

Písať ako žiť / Keď som sa po piatich rokoch znovu pustil do písania, zrazu som pocítil akési nedočkavé vzrušenie. Čas od chvíle, keď som pre zaneprázdnenosť písať prestal, uplynul neuveriteľne rýchlo. Pred očami sa mi mimovoľne začali vynárať obrazy z môjho života. V hlave mi vírili príjemné i menej príjemné spomienky. Vedel som, že mnohé z toho, čo napíšem, vyvolá u podaktorých pochybnosť, či to bolo naozaj tak. Získať si dôveru všetkých čitateľov je ťažké.  Píšem tak, ako som žil. Pravdivo. Navykol som si na určitý štýl, na istý rytmus života a ten ani teraz v pokročilom veku nechcem zmeniť. A nemám snahu čokoľvek  prikrášľovať. Najmä seba nie. Nenechávam si pootvorené zadné dvierka, aby som zostal pekný za každú cenu.
  V júni tohto roku som uložil na papier prvé riadky v presvedčení, že to, čo píšem, bude mať hlbší zmysel ako romantické spomínanie starca na svoj „pestrý život v búrlivých rokoch“. Roky, ktoré som prežíval, boli naozaj búrlivé. A môj život v nich nebol nijako jednoduchý. Mám rád pohyb a tak som sa hýbal, hnal stále dopredu za niečím novým. (Alebo žeby život hnal mňa?)  Nikdy mi nechýbala odvaha púšťať sa do smelých projektov a pri ich napĺňaní som vedel nájsť priamu cestu. Aj teraz chcem byť priamy a otvorený. Rébusy neobľubujem a metafory nechám  pre poéziu. Aj pre tú svoju, lebo aj ona mi bola v živote prostriedkom, aby som vyjavil svoje  city,  svoje pocity radosti, ale neraz i trpkého sklamania. Lebo život býva aj taký. Kdesi som počul či čítal sentenciu: „Ťažko je ľahko žiť, pretože život je jeden z najťažších.“
  Mám takmer 73 rokov. Aj mne už pomaly prichádza čas rátania. A tak toto písanie je súčasne hľadaním odpovedí, ako som žil. Je osobnou spoveďou, chvíľami azda i polemikou so sebou samým. Naplnili sa moje sny? Uskutočnili sa moje predstavy, alebo...?
  Žalobcom i obhajcom môjho počínania je moje svedomie. Sudcom mojich činov je pravda. Členom  prísnej poroty sa stane každý čitateľ, ktorý vezme do rúk túto knižku.
  A keďže človek nežije vo vákuu, ale uprostred neraz prevratných spoločenských pohybov, bude to v hojnej miere aj o tom. O udalostiach. A o ľuďoch, s ktorými som sa  v nich stretal. S ktorými som si rozumel. No aj o tých druhých. Stretával som sa s jednoduchými ľuďmi, aj s mnohými významnými osobnosťami  nášho i zahraničného politického, kultúrneho a umeleckého života. Zažil som chvíle neočakávaných zvratov. Bol som svedkom a účastníkom toľkých javov a udalostí, že sa to nedá obsiahnuť v žiadnej knihe. Tobôž nie v biografickej.
Napriek tomu -- aj o tom to chce byť.
Lebo -
Čas uteká
Čas uteká.
Vždy kúsok pred nami.
A mne sa žiada
vstúpiť do seba,
naplniť každú chvíľu
pre dobro človeka.
Priateľ môj,
neplytvaj planými slovami,
meraj svoje činy,
svoje kroky na tejto zemi
hĺbkou ľudského vzťahu.
Nepočúvaj zlé chýry,
aj drobné veci
radosť prinesú ti,
ak vlastný osud
tvoríš svojou dobrotou.

Z knihy Pestrý život (2003)