Ladislav Šimon: Maturoval som ako sedemnásťročný a hneď som sa vybral (sám, bez sprievodu rodičov) do sveta. O mojom prvom stretnutí s Bratislavou by sa dalo veľa rozprávať, ale to teraz vynechám. Štyri roky štúdia v rokoch 1956-1959 boli mimoriadne bohaté, lebo sa aj v spoločnosti čosi lámalo, a tak som plnými dúškami vstrebával udalosti. Z učiteľov vari najviac na mňa vplýval bývalý nadrealistický básnik Pavol Bunčák, ktorý mal s nami semináre a prezrádzal nám všelijaké veci z literárneho zákulisia. Viedol nám literárny krúžok a po každom sedení sme sa korporatívne vybrali na exkurziu po bratislavských viechach, kde sme sa nielen občerstvovali príťažlivým vínom, ale aj celé hodiny sme sa rozprávali o literatúre. Zaviedol nás do súkromnej viechy na Vysokej ulici, ktorú každý deň na svoj pollitrík vína navštevoval Ján Smrek. Členmi krúžku boli študenti, ktorí sa neskôr stali známymi osobnosťami. Vysokú školu pedagogickú vtedy navštevovali aj Ľubomír Feldek, Viliam Marčok, Jozef Pavlovič a Ján Johanides, ale aj pekné dievčatá, ktoré okrášľovali náš mladoautorský krúžok a túlavú bohémsku skupinu. Ako najmladšieho sme pribrali do krúžku Mariána Kováčika, ktorý bol síce poslucháčom techniky, ale už vtedy písal geniálne chlapčenské básničky. Do študijnej skupiny chodili so mnou Vincent Šabík, Ján Navrátil i Juraj Alner. Na ich neskorších osudoch sa dá demonštrovať celý vývin našej generácie. Priatelil som sa s Júliusom Vanovičom, ktorého hneď v prvom ročníku vyhodili z fakulty pre udanie z rodnej obce. Určitý čas sa potom pretĺkal v Bratislave, na jeho byte sme sa schádzali a tvorili sme okruh prispievateľov Roľníckych novín, kde bol redaktorom kultúrnej rubriky Alfonz Lobotka, ktorý honorármi osviežoval naše dosť deravé študentské vrecká.
Bratislavský kultúrny život bol vtedy zaujímavý, pravidelne sme navštevovali literárne štvrtky, keď sa zakaždým diskutovalo o niektorom novom literárnom diele. Pamätám sa napríklad na diskusiu o „problémovej“ novele Alfonza Bednára Rozostavaný dom. Po literárnej časti celá naša mladá generácia zvyčajne znova zakotvila v niektorej vieche, kde sme pobudli, až pokiaľ nás nevyhodili.
Vtedy som už začal prispievať do časopisu Mladá tvorba. Mladí autori tam boli v redakcii ako doma, ja som vždy prichádzal so zošitom, v ktorom som mal zapísané vlastné básničky a preklady z nemčiny. Redaktor časopisu Miroslav Válek si moje najnovšie záznamy zakaždým prezrel a zvyčajne vybral niečo na uverejnenie.
... uvedomujem si, že celkom rozhodujúce veci človek vždy zažije v určitom momente alebo časovom úseku. Všetko, čo nasleduje, je iba akýsi odvar. Pre mňa boli rozhodujúce študentské roky strávené v Bratislave.
http://www.unipo.sk/public/media/25037/Rozhovor_Simon_Jambor_18032013-1_1.pdf
Je len prirodzené, že každý mladý človek sa pokúša rozumieť svetu. Na to sa potrebuje orientovať. O čo sa však mohol opierať v tom čase? Jeden môj dobrý priateľ, evanjelik, raz povedal, že my katolíci sme zakaždým zneistení -- a asi mal pravdu. Na druhej strane som bol prirodzeným optimistom, zdá sa, že som nevedel povedať nie a veril som, že svet sa bude zlepšovať. Hľadal som cesty, ako k tomu môžem prispieť. V tom som a stretol s optimizmom, ktorý sa hlásal oficiálne. S odstupom rokov si čoraz viac uvedomujem, že najväčším zločinom spáchaným na našej generácii bolo vštepenie dvojtvárnosti -- verejný priestor sa diametrálne odlišoval od intímneho, napríklad rodinného priestoru. Informácie medzi týmito dvoma priestormi boli zakaždým ovplyvnené obavami, že sa dopustíme niečoho trestuhodného. Kedykoľvek som sa usiloval túto bariéru prekonať a byť aj na verejnosti úprimný, zostal som sám, nikto ma nepodporil, všetci sa báli a prinajlepšom mi dohovárali. Dnes sa pýtam, či sme toto dedičstvo celkom prekonali, či znesieme toľko slobody, že sa ničoho nemusíme báť.
Romboid, roč. L, 2015, č. 4, s. 15
