Predstava, že krutosť je viac než údel človeka, že je skôr jeho časťou, nakoniec vo mne akosi stvrdla na kameň. Ležala tam dlhé roky, cez prvé literárne pokusy, ktoré sme vedno s Jankom Červeňom v prvej lavici, krytí katedrou, začínali. Až oveľa neskôr som sa dozvedel čosi o takzvanom tragickom pocite života. Vtedy som však už pomaly prichádzal na to, že človek, jedine a výlučne, je krutý a trpí krutosť. Spôsobuje ju. Potrebuje ju. Odtiaľ už bol len malý krôčik k presvedčeniu, že človek môže byť krutý aj sám k sebe. Tak sa vynorila predo mnou otázka ľudskosti. Uvedomoval som si jasne, že v deň stvorenia sveta jej nebolo, presne tak, ako nebolo holiacich strojčekov. Príroda teda nemôže byť ani ľudská ani neľudská. Nie je vylúčené, že zmyslom existencie človeka je obohatiť túto prírodu o ľudskosť. Vytvárať a rozmnožovať ju, pričom neslobodno zabúdať, že ľudskosť je ako banánovník, ktorý hynie zakaždým, keď plodil. Aj ľudskosť treba obnovovať, pomyslel som si. Z ničoho nič sa v človeku, nevedno skade, zjaví. Nie je to možné inak, ibaže v každom z nás jestvuje jadierko tejto protiprírodnej vlastnosti. Hľadám ju teda aj u tých, čo sa dušia, že o nej nemajú potuchy, nachodím ju tam, kde navonok všetko svedčí proti jej výskytu.
