Leopold Lahola vstúpil do slovenskej literatúry po druhej svetovej vojne troma drámami (všetky sa hrali na scéne Slovenského národného divadla), v ktorých nastolil problematiku bezprostredne vyplývajúcu z vojnovej apokalypsy. Postavil sa v nich proti ľudskej ľahostajnosti a indiferentnosti voči zlu a utrpeniu. Vyzdvihol nevyhnutnosť angažovania sa a osobnej zodpovednosti za všetko, čo sa vo vojne s človekom dialo. Podobný charakter majú aj jeho prozaické práce, v ktorých sugestívne zobrazil správanie sa ľudí v hraničných situáciách, v ktorých sa odhaľuje človekovo vnútro a jeho skutočná podstata. O jeho hrách sa kritika vyslovila, že je v nich "prvoradý problém, figúrky sú nositeľmi procesu riešenia". Platí to do značnej miery aj o jeho novelách. V takomto prípade sa hovorí o tzv. modelovej próze. V nej sa príbeh odkláňa od realistickej línie a prekračuje sám seba. Vypovedá o človeku ako takom. Kladie sa otázka: kto je človek a hľadá sa adekvátna odpoveď. Tu sa stýka Laholov prozaický príbeh s filozofiou človeka, ako ju po druhej svetovej vojne nastoľovala najmä filozofia existencializmu. Pri menšej dávke talentu sa modelová próza môže zmeniť na filozofický traktát, ale to nie je prípad Leopolda Laholu. Sugescia jeho noviel (a celého diela) vyplýva z konkrétneho autorského zážitku, ktorý má tragický charakter, no napokon aj zo sily a presvedčivosti jeho argumentov, ktorými vťahuje čitateľa priamo do stredu problematiky ľudského existenciálneho bytia. Z toho vyplýva, že u Laholu skôr ako o dramatické obrazy utrpenia človeka ide o riešenie otázok ľudského správania sa, teda o charakter človeka, v ktorom príležitosť dokáže rozpútať na jednej strane zverské násilie a krutosť a na druhej strane vyvolať nečakaný heroizmus obete. Na rozdiel od iných diel slovenskej prózy s vojnovou a povstaleckou tematikou, kde sa ostro oddeľuje dobro od zla (dvojpólovosť sa realizuje najmä na pláne postáv), Lahola vníma človeka komplexne ako súhrn pozitívnych i negatívnych vlastností. Autora nezaujíma zrážka dvoch táborov vo vojnovom konflikte, ale zrážka charakterov ľudí vo vnútri jedného, jeho vlastného tábora, ba mohli by sme povedať, aj jedného a toho istého človeka. Ide teda o nás, o naše zlyhanie, alebo nezlyhanie, tvárou v tvár utrpeniu a smrti. Laholova tvorba je výzvou, ktorá je trvalo platná.
Vladimír Petrík
