Leopold Lahola photo 1

Leopold Lahola

30. 1. 1918
Prešov
—  12. 1. 1968
Bratislava
Žáner:
dráma, literárna veda, poézia, próza, scenáristika

Napísali o autorovi

Roku 1968 knižne vyšla zbierka noviel, vtedy už exilového slovenského spisovateľa a dramatika Leopolda Laholu. Štrnásť noviel, ktoré pod spoločným názvom Posledná vec vstúpili do vtedajšieho literárneho kontextu, znamenali novú, inú a diametrálne odlišnú čitateľskú skúsenosť pre slovenskú kultúrnu verejnosť. Ešte i dnes, s odstupom štvrťstoročia (prvá reedícia pochádza z roku 1994), Laholove novely oslovujú predovšetkým „inakosťou“, vlastnou, do seba uzatvorenou modalitou takej výpovede, ktorá im utvára významové okolie mimo kontextu slovenskej prózy (V. Mináč, R. Jašík, A. Bednár, D. Tatarka) a zaraďuje ich skôr do tematického okruhu českej, poľskej alebo talianskej literatúry (A. Lustig, P. Levi, Z. Nalkowska), napísanej na základe autentickej skúsenosti druhej svetovej vojny. Zaujímavé a prekvapujúce je však zistenie, že aj vo vnútri takto vymedzeného významového okolia prózy Leopolda Laholu prinášajú vlastné špecifikum, pretože prepis autentickej skúsenosti degradácie a ohrozenia života v podmienkach vojny a koncentračných táborov z roviny potenciálneho zážitku presúvajú do roviny atypickej literárnej štylizácie, čo má rozhodujúci vplyv na už spomenutú exkluzívnosť ich estetického účinku.

Doslov k prvému vydaniu Laholových próz napísal literárny kritik Jozef Felix a ako jeho motto použil krátky dialóg z druhého dejstva autorovej hry Inferno:

Kde ste vzali ten zvláštny spôsob hovoru?

Niekde, kde ste vy neboli, madame.“

Tento nenáhodne zvolený krátky výsek z dramatickej situácie veľmi dobre približuje zakladajúci princíp Laholových próz. Spôsob rozprávania, onen „zvláštny spôsob hovoru“, sa v týchto textoch dostáva na prvý plán čitateľskej evidencie práve preto, že autorova próza sa pohybuje proti bežným recepčným stereotypom a estetickým očakávaniam. Prózy zo zbierky Posledná vec sú zbavené obraznosti, metaforickosti, eliminujú možný druhý či tretí plán vlastného významu, sú konotačne nepríznakové a ústia do „slepej uličky“ absurdnej výpovede, ktorej najčastejším médiom je aplikovanie paradoxu, nonsensu, extrémneho príkladu a čierneho humoru do textovej štruktúry.

To všetko by mohlo byť neúnosným verbálnym klišé, keby citovaný „zvláštny spôsob hovoru“ nepokrýval divergentne situovanú tému. Práve trhlina, medzera, prázdny priestor, ktorý Leopold Lahola postavil medzi tému konotovanú vysokým morálnym očakávaním a jej „nízkym“ (brutálnym, elementárnym, protokolárnym), esteticky neštylizovaným prepisom, autorom zámerne akcentovaná rozklenutosť situácie a jej prepisu, vyväzuje jazyk próz Leopolda Laholu zo závislosti na predmete pomenovania a otvára mu samostatný život, čím hrôzu, netotožnosť a schizofréniu zo zážitku smrti, alebo očakávanej smrti, odvracia od absurdnosti štylizovanej ako literárne klišé, a vracia ju do absurdity sui generis, v ktorej literárny text, jeho „zvláštny spôsob hovoru“, pristihuje nás a kde „nevysloviteľné“ o poslednej veci človeka sa stáva autentickou (aj v zmysle „byť pri tom“, „byť tam“) udalosťou. Je to teda práve jazyk, prostredníctvom ktorého sa zúčastňujeme na udalosti a ktorý sa prestal vyslovovať za nás, aby sa o to nástojčivejšie mohol ozvať a „vysloviť“ v nás. Aby sme tento proces sebareferenčného čitateľského zážitku pochopili aspoň v hrubých obrysoch, je nevyhnutné vziať si na pomoc (ako exemplárne) také literárne texty, ktoré už svojím elementárnym textovým vymedzením presahujú našu skúsenosť.

Aj v širšom kontexte svetovej literatúry v tomto tematickom okruhu dominujú výpovede (svojím špecifickým účinkom hlavne prozaické, dramatické a filmové) o udalosti smrti v podmienkach likvidačných táborov. Fakt jednoznačne násilnej, a predsa plánovanej a „zákonom príkazu“ habilitovanej smrti, je už na svojej vecnej a právnej úrovni natoľko absurdným fenoménom, že jej prepísanie, ak sleduje estetický účinok, predpokladá neštandardný prístup. 

Zora Prušková

Je to krutá kniha (Posledná vec), a ak si niektoré novely v slovenskej literatúre zaslúžia názov "krutých poviedok", tak si ho iste zaslúži týchto štrnásť Laholových noviel. Ba sú ešte viac než kruté vo villiersovskom slova zmysle. Keby som ich mal k niečomu prirovnať, prirovnal by som ich k štrnástim kruhom moderného pekla – a neurobil by som to nijako neprávom a svojvoľne, pretože samo slovo peklo vyskytuje sa v nich viackrát a iste nie náhodou nazval autor jednu zo svojich posledných drám príznačne Infernom – Peklom. O aké peklo tu ide? Rozhodne nie o peklo dantovské. V tomto pekelnom univerze niet mátožných gotických diablov, symetrických kruhov a niet ani hriešnikov, naopak, laholovské peklo, na rozdiel od pekla, s akým sa stretávame v prastarých náboženských predstavách, je miestom útrap ľudí nevinných, alebo vinných len v takej miere, ako sme vinní všetci. No jednako toto laholovské Inferno je blízke Infernu dantovskému. Nie svojim vonkajším výzorom, ale samým svojim vnútorným zmyslom. Je skutočne miestom vlády Zla, pravda, Zla chápaného nie na pláne nábožensko-metafyzickom, ale na pláne jedine a výlučne pozemskom. Ak napríklad Bernanos – ten autor, ktorý cez celý život písal o Zle – definoval zlo ako absence de Dieu, ako neprítomnosť Boha, pre Laholu zlo znamená neprítomnosť ľudskosti.

Jozef Felix