Jej texty sú postmoderné a náročne šifrované, podobne ako texty Haugovej a Ružičkovej. Aj ona využíva dynamiku výtvarných kompozícií, logický, odpoetizovaný, pojmový jazyk, aby cez seba antropologicky vystihla súčasného človeka, jeho neurčenosť, relatívnosť jeho poznania, správania i chabé predpoklady jeho duchovného sveta (v tom pripomína Macsovszkého a Šuleja). Somolayová vo svojich filozoficko-analytických reflexiách/meditáciách predovšetkým pochybuje, upozorňuje na dvojznačnosti a paradoxy. Predstavuje vlastné pocity a správanie cez spojenie s geometrickými, fyzikálnymi a biologickými zákonitosťami, čím atmosféra textov získava punc skrytého až skeptického ironizovania života ako habituálneho pokusu o seba, o vlastný obraz – taktiež aj ironizovania samého básnického textu. Somolayová, ako viaceré postmoderné poetky, hovorí rečou novej, konfrontačnej alebo indiferentnej intimity; tradičné ženské, pasívno-rezistentné prijímanie sveta/muža sa tu mení na aktívnu, polemickú bázu.
Radoslav Matejov
