Ľuboš Bendzák

20. 11. 1966
Sečovce
Žáner:
literárna veda, poézia, próza

Stručná charakteristika

Ľ. Bendzák patrí medzi básnikov-solitérov. Jeho debut Básne pre Soňu Marmeladovovú vyšiel s oneskorením a rovnako s oneskorením bola publikovaná ďalšia kniha Zápisky z čudného domu. Napriek nepravidelnej publikačnej aktivite má autor k písaniu poézie existenciálny vzťah: jeho poézia preberá „formu bytia“ (R. Welch), má početné známky terapeutického písania a v mnohých básňach možno čítať detailnosť a pravidelnosť až denníkového charakteru. Veľmi pozitívny vzťah k literatúre prejavuje aj bohatým zapájaním diel iných spisovateľov (F. M. Dostojevskij, J. N. A. Rimbaud a ďalší) do vlastnej tvorby v takej miere, že vytvárajú organický a rovnocenný celok s mimoliterárnym svetom.

Hoci solitérnosť býva častou črtou básnikov, Bendzákova introvertnosť je aj na básnika nadštandardná. Samota má podobu dobrovoľného vyhľadávania ticha a voľnosti bez záväzkov voči ľuďom a svetu. Niekedy však táto odstredivá sila privádza básnika do izolácie či na spoločenskú perifériu, kde sa stretáva s inými spoločensky nechcenými a neprispôsobivými ľuďmi. Bendzákov básnický denník prezrádza o autorovi, že si svoje položenie človeka v kontrapozícii voči spoločnosti uvedomuje. Na jednej strane zažíva radosť z jednoduchosti, z oslobodenia sa spod zaťažujúcich záväzkov, ktoré zvyknú meniť človeka na rukojemníka alebo robota; na druhej strane sa cenou za radikálne vystúpenie proti konvenciám stáva osobné prekliatie týchto básnikov a umelcov.

Autor opisuje svoju metódu písania ako „sústredenú pozornosť“ a svoje básne ako „súkromné videnia“. Obidve pozorovania sú veľmi výstižné a svedčia nielen o Bendzákovej schopnosti sebareflexie, ale aj o zmysle pre analytickosť, detailnosť a súvzťažnosť. Básnik postupne opúšťa metódu opisu vonkajšieho sveta ornamentálnym básnickým jazykom a čoraz viac preferuje básne introspekcie, „stretnutí s Bohom, so samým sebou“ (Ľ. Bendzák) či s inými blízkymi ľuďmi.

Bendzákova poézia zobrazuje javy a situácie, ktoré svojím charakterom tvoria prirodzený protipól: v básni Voda kontempluje nad vlastnosťami vody a človeka spôsobom autority a pozitívnej „dogmatiky“, aby jedným dychom básňou Vodka podal svedectvo o sile pekla a prekliatia. Podobných protikladov by sme našli v Bendzákovej poézii viacero. V súčasnosti v jeho tvorbe dominujú tri podoby básní. Kontemplatívne básne o človeku a jeho duši, odpoetizované básne s epickým podložím (poukazujúce na autorove udalosti dňa s presahom k básnickému odkazu), a napokon najtypickejší žáner autora – básnická momentka vychádzajúca z autorovho postrehu a zmyslu pre detail, ktoré pomáhajú vyniknúť básnickému jazyku ako jedinečnému médiu.

Ján Gavura, 2012