Ľuboša Juríka možno označiť za autora mnohých literárnych žánrov. Je poviedkár a románopisec, autor štyroch kníh rozhovorov so slovenskými a svetovými spisovateľmi, troch cyklov detektívnych noviel, kníh literatúry faktu zo zákulisia slovenskej politiky a esejí o kríze európskej kultúry, ale aj televíznych scenárov a stoviek publicistických článkov na spoločenské a kultúrne témy. Napriek tejto žánrovej a druhovej rozmanitosti možno o Juríkovi ako prozaikovi povedať, že je predovšetkým autorom kníh o dnes už zaniknutom svete starej Bratislavy. Už jeho poviedkový debut Na Poľnej ulici a knihy poviedok Dlhá namáhavá cesta a Už o tom nehovorme sú situované do priestoru zanikajúcej bratislavskej periférie, ohraničenej ulicou, na ktorej autor vyrástol, starým historickým cintorínom a povestnou krčmou U Koňa. V 70. rokoch, keď tieto knihy poviedok vznikali, to bol svet ľudí, ktorí neboli žiadnymi "hrdinami práce" a tak sa ani nestali predmetom záujmu socialistickou ideológiou indoktrinovanej literatúry. Jurík napriek tomu na nich sústredil svoju autorskú pozornosť a vytvoril tak postupne galériu živých a zapamätateľných postáv a postavičiek, zväčša vydedencov, ktorí napriek nepriaznivým vonkajším podmienkam žili bohatým vnútorným životom a dôstojne zápasili so svojím nežičlivým osudom. Stará Bratislava, medzivojnový Prešporok, Pressburg či Poszony ožíva v Juríkovej prozaickej tvorbe aj v žánri detektívneho románu. Jeho Tri detektívne prípady reportéra AZ, 3 x reportér AZ a Posledné kriminálne prípady reportéra AZ sa odohrávajú v 30. a 40. rokoch, kedy bola Bratislava výrazne multietnickým mestom (popri Slovákoch tu žili aj Maďari, Nemci a Židia) a autorovi tak poskytla dostatok atraktívnych kriminálnych námetov. V príbehoch amatérskeho detektíva – reportéra bulvárne orientovaného denníka AZ zároveň ožíva jedinečný medzivojnový kolorit mesta s jeho ľudovými krčmami a vinárničkami, komplexom Podhradia, kde žijú židovskí starinári, drobní kriminálnici, pasáci, prostitútky a ich hlavní klienti – dunajskí námorníci. Jurík tak vytvoril čitateľsky príťažlivý svet "hriešnych ľudí" medzivojnovej Bratislavy. A v inak žánrovo bohatej a príbehovo diferencovanej slovenskej literatúre je v súčasnosti Ľuboš Júrik jediný autor, ktorý sa sústavne venuje klasickým detektívkam. S jeho novinárskou profesiou tematicky súvisia romány Emigranti, Novinári a Spravodliví. Román Emigranti vznikal aj na základe autorových osobných skúseností (po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 Jurík načas odišiel so svojou budúcou manželkou do Stuttgartu a pracoval tam ako robotník v chemickej továrni) a v období politickej normalizácie bol odvážnym pokusom priniesť polemický príbeh na tému politickej emigrácie po roku 1968. Rovnako aj román Novinári je polemickým príbehom o hľadaní "pravej tváre" spoločnosti, ktorá buduje "svetlejšie zajtrajšky", ale chýba jej ľudský rozmer. Na dobovú slovenskú literatúru, ideologicky usmerňovanú a cenzúrou zámerne izolovanú od okolitého literárneho sveta, inšpirujúco pôsobili rozhovory Ľuboša Juríka, ktoré vznikali v druhej polovici 70. a v 80. rokoch a boli najskôr publikované v týždenníku Nové slovo. Boli to rozhovory s poprednými sovietskymi, európskymi a americkými spisovateľmi ako J. Seifert, J. Werich, Č. Ajtmatov, V. Šklovskij, G. Grass, A. Moravia, F. Saganová, N. Mailer, J. Heller, V. Styron, S. Bellov a ďalší. Tieto rozhovory prinášali nielen atraktívny, ale aj neskreslený pohľad na týchto významných autorov a ich výpovede o literatúre, jej funkcii a zmysle. Zároveň výrazne rozširovali poznanie toho, čo sa deje v svetovej literatúre a pomáhali prekonávať zámerne budované informačné bariéry komunistického režimu. Po jeho páde sa Jurík viac venoval publicistike a žánru literatúry faktu, čo súviselo najmä s jeho pôsobením na poste hovorcu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky a s jeho novinárskou profesiou. Kniha politologických esejí Eurochaos je zasväteným pohľadom na zmeny, ktorými prechádza súčasná integrujúca sa Európa. Pokušenie moci je zasa rozsiahlym, dokumentárne doloženým svedectvom autora o vývoji slovenskej spoločnosti po roku 1989 a všetkých "pokušeniach", ktoré tento vývoj sprevádzajú. Juríkova prozaická tvorba je autentická a zostáva čitateľsky príťažlivá najmä v knihách, ktoré kotvia v jeho osobnej skúsenosti chlapca z bratislavskej periférie a v literárne stále inšpirujúcej nostalgii za starým Prešporkom.
Anton Baláž
