V slovenskej literatúre jestvuje niekoľko rómskych spisovateľov, ktorí vytvorili kultivované básnické i prozaické texty, najmä pre deti a mládež. Ak sa však tieto texty nestali čímsi viac než len „kultivovanými“ dielami, je to preto, že okrem témy sa títo spisovatelia prispôsobili majoritnej literatúre, jej poetike i optike. Román Ľudovíta Didiho Príbehy svätené vetrom (2004), dielo 73-ročného debutanta, je v tomto zmysle zvrchovaným tvorivým činom, ktorý jedinečným spôsobom vypovedá o autentickom svete rómskeho etnika, o jeho biede a utrpení, o láske a smrti, o cigánskej duši. Strhujúca výpoveď o osudoch Róma Ondráša a jeho rozvetvenej rodiny, situovaná do 30. až 50. rokov 20. storočia vychádza z autobiografických motívov autorovho detstva („Ja som ležal pod plachtou, ktorú som mal sčasti prehodenú cez hlavu. Všetko som počul, všetko som si v hlave dobre uložil na večné veky, s. 53) a je svojráznym, insitným variantom rómskeho magického realizmu. Magické, snové, iracionálne nie je v ňom teda motívom, námetovým segmentom, ktorého zmyslom je ozvláštniť realistickú rovinu textu, a už vôbec nie spôsobom jeho folklorizácie, je to autorov bytostný tvorivý prejav korešpondujúci s rómskymi paramisi/príbehmi. V tomto zmysle Didi prekonáva predchádzajúcich rómskych literátov, ktorí s imaginatívnymi prvkami pracovali len ako s atraktívnym námetovým materiálom. Čím ich však prekonáva nespochybniteľne, je jeho schopnosť z hlbín rómskej rudimentárnosti, utrpenia, hladu, zúfalstva, poníženia, ale aj živelnej bujarosti dospieť k podstate rómskej mentality. Takže román Príbehy svätené vetrom, prvý autentický rómsky román v slovenskej literatúre, nie je – ako z prvoplánovej rozprávačskej roviny vyplýva – len atraktívnou výpoveďou o pudovej existencii jednej rómskej rodiny, nie je len rozprávaním o jedle, pití a kurovaní, je to román o cigánskom plači. Predovšetkým je to však umelecké médium, prostredníctvom ktorého jeho autor vypovedá o cigánskej duši.
S týmto strategickým zámerom Ľudovít Didi pristúpil aj k vytvoreniu svojej druhej prózy Cigánkina veštba (2008). Na spôsob generačného románu vyrozprával v nej osud rómskej kováčskej rodiny prvej polovice 20. storočia, pričom jej historický čas nijako detailnejšie nekonkretizoval. V koláži príbehov, v ktorých defilujú osudy Rómov i gadžov, žijúcich v kontakte s rómskou komunitou, je dominantná autenticita Róma, jeho ľudský osud a jeho duchovný svet. Tieto dve roviny tvoria rozprávačský skelet Cigánkinej veštby; v centre prvej je nenaplnený ľúbostný príbeh mladého Róma Silvestra a mladej vydatej gadžovky Adelky, druhá, vytvárajúca jedinečný, neopakovateľný kolorit autorovho magického rozprávania, vychádza z tradície rómskych paramisi, poväčšine démonologického rázu s príbehmi o mulanoch, duchoch mŕtvych. Obe tieto roviny sa navzájom prelínajú, obe sú sugestívne, pretože autor je skvelý rozprávač so zmyslom pre rudimentárne prapodstaty rómskej existencie a rómskeho kultúrneho fenoménu vôbec.
Ondrej Sliacky
