Ľudovít Šrámek, povolaním sociológ, debutuje ako poviedkár v zrelom veku, no svoju farbu prináša do literatúry prekvapujúco isto, s cennou ľudskou skúsenosťou. Útla kniha, do sveta vkusne vypravená nostalgickou fotografiou na obálke, ponúka čitateľom tucet ucelených príbehov, z ktorých možno vyčítať nielen inteligenčný, ale najmä citový kvocient autora. Príbehy sú navonok prosté, rozprávač si vyberie postavu, ktorá zažije celkom obyčajnú situáciu, takú, akú by mohol zažiť každý z nás každý deň. Rozprávač však so šarmom a vtipom vmiesi do svojho rozprávania prvky tajomna, pokojný tok skokom odvedie do víru, vypláva z neho k otvorenému koncu. Občas sa akoby potuteľne usmeje (a možno aj trochu vysmeje) našej ľudskej dôverčivosti (poviedky Laboratórium snov, Experiment Sankalpa), občas nás nechá stuhnúť z obáv o ľahkomyseľných hrdinov (Zostup zo štítu, Mentómy), zakaždým však vieme, že ho teší zdieľať s nami náš osud. Medzi príbehy literárne precízne spracované sa mu priplietli zo dva, ktoré by sa istejšie a lepšie cítili v časopise ako v knihe, ale Poviedky sú aj tak príjemným čítaním.
Gabriela Rothmayerová
Šrámek je naozaj doma v jemnej psychológii svojich postáv a v ich nepatetických istotách.
Alexander Halvoník
Šrámek nám ponúka príbehy, ktoré nechcú šokovať. Je skutočne obdivuhodné, ako na svojich skromných sto stranách dokáže vyložiť nielen svoje skúsenosti, zážitky, bolesti, ba traumy, ale i lásku, liek na všetky neduhy, ako dokáže projektovať, analyzovať, ba až vizionársky prognózovať, či jednoducho húževnato koncipovať nedokončené odpovede na tisícročia kladené otázky: „kto sme?, kto nás potrebuje?, kto nám pomôže? ako to s nami dopadne? čo po nás ostane?...“
Anton Malina
Melting pot, taviaci hrniec, sa stal kedysi vyhňou, ktorá počas niekoľkých storočí utvorila zo stoviek etník na obrovských územiach USA kompaktný severoamerický národ. Globalizácia priniesla čosi podobné v našich časoch do Európy, i priamo k nám, až do našich najtichších zákutí. Z vyhne postindustriálnej civilizácie sa dnes oveľa rýchlejšie než kedykoľvek v dejinách bublajúca globalizačná magma valí do ľudských domovov všetkými dverami. Alebo oknami tam, kde už dvere zamurovali.
Veľmi často má tento geologický proces predbežnej kryštalizácie a nového tavenia podobu neznesiteľného hluku: Nevyhnutného drnčania železníc, pouličnej dopravy, pristávajúceho jumbo jet, ale aj chceného, ba vytúženého rachotu diskoték, rockových koncertov, techno party, a agitačných tlampačov kampaní každého druhu.
V tme kina je ticho, a tak dobre vidíme ono povestné svetlo na konci tunela pred nami. Veď príbehy sa vždy rozprávali pri smolničkách, pri sviecach, pri ohňoch neolitických jaskýň, pri kozuboch.
Čítajú sa dodnes s obľubou v ostrovčekoch svetla pod lampou.
Elektronická vatra blikoce, kým sa nezastavia generátory poháňané parou.
Nevdojak pritom sliepňajú starodávne sviece, prazákladné ohne: „Kozub vyhasína a všetko sa rozpadá,“ konštatuje s írskym splínom William Butler Yeates už v čase keystonských policajtov a slepých krásavíc Charlieho Chaplina.
Literatúre moderny sa hnusil rachot kolies priemyselných kolosov – jedine futurizmus skúsil použiť tento fenomén ako estetický princíp, no na konci bol len D’Annunzio v rapotajúcom dvojplošníku, oháňajúci sa revolverom nad Istriou, nič viac.
Slovo prestalo reprezentovať skutočnosť, i svoju vlastnú skutočnosť.
Antiforma, hra, náhoda, anarchia, processum infinitum ad hoc, performancia, happening, absencia čohokoľvek vnorená do absencie ničoho, rozptýlenie až do šialenstva, netext a intertext, povrchnosť a nekontrolované rozrastanie hypertextu…
Postmoderna ako oslava rámusu je aj stratou zmyslu pre ohnisko, pre stred, pre kozub, pre najzákladnejší totem sveta.
Zemský oheň vyhasína v mysli civilizácie skôr, než sa tak stane naozaj. Filozofia premenená na úzkostnú sci-fi.
Toto všetko mi prechádza mysľou pri čítaní poviedok Ľudovíta Šrámka.
Nie, nečítam ich pri vatre, ba ani pri kozube. Čítam ich pod lampou, lebo práve tam sa zrazu vôkol mňa rozlieva báječné ticho.
Počujem drsné i melancholické hlasy postáv, ktoré sa mi prihovárajú zo svojich domovov. Zo svojich domovov – to je dôležité!
Mentómy sú mi tmelom rodinného krbu, sú tichým nesúhlasom s umele produkovanými polymérmi súhlasu s čímkoľvek a kedykoľvek.
Do sveta týchto a takýchto poviedok sa budeme vracať, až sa digitálna epistéma zhrozí sama nad sebou, až skončí svoju vládu Fonémon, krivohubý démon hluku.
Digitálny rebrinák aj dnes, aj práve teraz hrkoce po digitálnej ceste zasypanej digitálnym zlatom digitálne lanského digitálneho lístia.
Hluk je ešte stále hlukom.
Ale prichádza rozprávač.
A rozprávač nikdy nezvyšuje hlas.
Peter Valček
