Lýdia Džundová photo 1

Lýdia Džundová

8. 4. 1982
Bardejov
Žáner:
poézia

Napísali o autorovi

Hľadanie ženskej identity tvorí hlavnú obsahovú náplň i básnickej zbierky Lýdie Džundovej (1982) s trochu neurčitým názvom Tajomstvá bielych pavučín (Vydavateľstvo Pectus). Autorka nazerá na ženu z rôznych uhlov pohľadu a tematizuje ju v rozličných podobách: od akéhosi ťažko uchopiteľného archetypálneho symbolu silno napojeného na tradíciu, cez reálnu postavu ženy v odlišných fázach života, až po jej stelesnenie v duchovnom rozmere, aby odhalila, že jej pravá podstata vonkoncom nie je nevinná, obetavá a zraniteľná, ale „magdalénska“, hriešna, vedomá si svojej moci, schopná ovládať a dosahovať všetko, čo chce. Poetka veľmi výrazne pracuje aj s príslušnou symbolikou: jeden protipól tvorí belosť ľalií a nepoškvrnenosť práve napadaného snehu, druhý červeň evokujúca krv, vášeň a telesnosť. Pavučiny pre lyrický subjekt predstavujú väzby s ostatnými ľuďmi, predovšetkým s mužskými postavami, voči ktorým má len málokedy zľutovanie („na drevo kríža / ťa pribijem / nemilosrdne / a bez zľutovania / tak ako / mi ty nosíš / každý deň / v dlaniach / posledné zvyšky svojej nehy“), ale aj s ostatnými ženami, príbuznými, rodinou, deťmi. Aj táto silná a sebavedomá žena však pre svoju existenciu potrebuje intímny, priam posvätný priestor domova a vieru v transcendentno, hoci si ho vysvetľuje po svojom: vzorom sa pre ňu stávajú biblické hriešnice Magdaléna či Salome. Reflexívnemu ladeniu textov svedčí voľný verš a radenie jednotlivých básní za sebou bez názvov, čo pôsobí dojmom ucelenej, pozvoľna gradujúcej výpovede.

Katarína Zitová, 2014