Ak človek vstúpi na africkú pôdu, musí si z rúk zložiť hodinky. Čas tu nič neznamená. Pamätám sa na svoju prvú cestu do džungle, na ktorú mal autobus vyraziť o ôsmej. Keď som už štyri hodiny za sklom sedel na zadnom sedadle v šesťdesiatstupňovej horúčave a pozoroval nových cestujúcich, ktorí sa poobede tlačili do vozu tak, že im hlavy, zadky a prsia trčali z okien a vozidlo bolo trojnásobne preťažené, povedal som si dosť. Musím túto hru hrať s vami! Inak sa môj európsky mozog roztopí na kašu a nervy sa vzdajú svojich funkcií. Odvtedy vždy na stanici spôsobne čakám a zistil som pritom, že neexistuje stratený čas. Ak mám k dispozícii niekoľko hodín čakania, strávim ho rozhovormi, alebo premýšľaním o minulom dni. Som presvedčený, že žiadna dôležitá udalosť mi neujde. Nepotrebujem sa hnať za nejakým termínom. A zažijem viac, ako by som sa ponáhľal a triasol sa nervozitou, že nestihnem naplánovaný program.
