Marek Vadas photo 2

Marek Vadas

28. 5. 1971
Košice

Komplexná charakteristika

Vadasov debut Malý román (1994) pôsobí s odstupom času ako cvičebnica postmoderny a dekonštrukcie. Podobne ako Tomáš Horváth v Akozmii pokúša sa aj Vadas o postupy paródie, persifláže, pastiša, fragmentarizácie, narúšania (temer nejestvujúcej) dejovej línie, rozhovory s čitateľom a podobne. Postmodernej hre však v porovnaní s Mitanovým Hľadaním strateného autora či Vilikovského Večne je zelený v tomto debute chýba ukotvenie v literárnej i životnej skúsenosti. Napriek tomu alebo možno práve preto transparentnou vyzývavosťou gesta Vadas v prvej knihe oslovil príslušníkov najmä vlastnej generácie.

V nasledujúcich knižkách (Univerzita, 1996, Diabol pod čapicou, 2002), ktoré písal v spolupráci s Emanom Erdélyim, silnie groteskná zložka, dej sa stáva súvislejším. V prvej knihe čerpá dvojica zo študentského prostredia, v druhej sa pokúša o kriminálne motívy. Paródia obracia osteň z priestoru literatúry smerom do reality (v románe Univerzita ide o demýtizáciu akademického prostredia najmä prostredníctvom paródie prednášok vysokoškolských pedagógov, v prozaickom súbore Diabol pod čapicou o detabuizáciu tém zločinu a sexu, spätých s postavami policajtov). Autorská dvojica sa pokúša o humoristické miniromány. Veľkorysosť zámerov opäť čiastočne stroskotáva na nedostatku skúseností a zhromaždeného materiálu. Chýba nadhľad a odstup, v takmer bezprostrednom dotyku sa humor mení na frašku, ktorá je aktuálna a aktualizovateľná iba pre tých, ktorí poznajú konkrétny kontext. Najmä prvá z knižiek bezprostredne po vydaní vzbudila rozruch a získala popularitu, k čomu, samozrejme, prispeli predovšetkým mimoliterárne aspekty „spoznávania“ prototypov protagonistov prózy. Ľahkosť identifikácie svedčí o tom, že Vadas s Erdélyim nevytvorili plnohodnotné postavy, ale odblesky závislé od vzorov, neschopné samotného života pre text a v texte. Univerzita sa po niekoľkých rokoch stala nezrozumiteľným čítaním, na román, ktorý v čase vzniku vzbudil azda až neprimeranú pozornosť literárnej kritiky, sa (oprávnene) takmer zabudlo.

Ďalšia tvorba Mareka Vadasa je úzko spätá s autorovými pobytmi v Afrike. Exotické prostredie ovplyvnilo nielen reálie, ale predovšetkým vnútorné parametre textu. Cez ponor do tajomna mýtov a odlišností sa Vadas vracia ku klasickejšej rozprávačskej štruktúre na vážnejšej úrovni. Rekonštruuje príbehy o láske, zrade, nádeji a smrti, ktoré by do slovenských kulís nebol schopný zasadiť – z ostychu, hanby a strachu z opakovania či nadmernej kontaminácie tradíciou. Posilnenie epického prvku a konzistentnosti Vadasových textov miestami pripomína postupy slovenského naturizmu v iných kulisách. Vadas približovaním sveta africkej mágie zároveň revitalizuje i svet pudov, inštinktov a živelnosti známy zo slovenskej dedinskej prózy. Istý typ uzavretých príbehov vyrastá z uzavretého prostredia komunít viac-menej tradičného typu. Autor nachádza tému, podnet i spôsob, ako vyjadriť veci nielen humorné. Plynulosť prechodov pôsobí pritom podmanivo. Spisovateľ nachádza priestor dôveryhodnosti ilúzie. Zámerne využívajúc prvky mýtizácie, zručne narába s kategóriami sakrálneho a profánneho, hľadá a nachádza rozprávačské archetypy i súvislosti aj so slovenským predošlým. Postupy prirovnávané k magickému realizmu samotný autor nazýva čiernym realizmom (t. j. ovplyvneným vnímaním Čierneho kontinentu).

    Miloš Ferko