Marek Vadas photo 2

Marek Vadas

28. 5. 1971
Košice

Napísali o autorovi

V knižke Prečo sa smrtka smeje ide prevažne o bizarné hyperbolizované príbehy, epizódy a momentky, ktorých najnápadnejšou črtou je expresívne zosilnenie absurdity. Autorská skúsenosť vyzývavo recesistického a experimentálneho písania sa v tejto zbierke krátkych próz síce občas ohlási, no Marek Vadas zreteľne hľadá aj iné polohy. Jeho predstavivosť sa sústreďuje na násilie, bolesť, strach, úzkosť, patologické správanie, no s tým, že pre jeho etudy na tému brutalita a smrť je príznačný parodizujúci a ironizujúci podtón (či už situačný, žánrový alebo štylistický). Sotva však možno hovoriť o komickom nadľahčovaní. Skôr o občasnom čiernom humore, šokujúcich pointách, znepokojujúcej neurčitosti. Jedinou istotou týchto niekedy minimalistických textov je, že konečný význam sa opakovane spája s preexponovanou nezmyselnosťou. Aranžované neočakávané zvraty oscilujú medzi fantáziou a skutočnosťou, pričom oboje je viac jedovato bizarné a bláznivé než upokojujúce a normálne. Niekedy ide o posun do oblasti neskutočného až mysteriózneho, inokedy – v rámci reálneho sveta – o náhle odhalenie a tragické vystupňovanie bežne skrývanej surovosti a agresívnosti. Svet Vadasových próz je potom svetom spochybňovania a rozpadu morálnych hodnôt: smrť druhého človeka môže byť púhou zábavou, prejavom chorej mysle, omylom... Je to svet redukovaný a hlavne deformovaný, platia v ňom zákony silnejšieho. Aj obyčajná návšteva pošty tak môže byť životu nebezpečnou záležitosťou. Marek Vadas rovnako využil známy hororový motív (nebezpečné vtáky) aj folklorizujúce prostonárodné reminiscencie, drobný postreh zo všedného života takisto ako dejové klišé dobrodružných filmov. Mení prostredia, skúša tvar, s potešením sa zabáva i prácne konštruuje, no i tak vo väčšej časti próz iba obmieňa jediný základný model – niečo na spôsob „smrť ako ozvláštnenie“ (namiesto smrti si možno dosadiť vraždu, samovraždu, apokalyptické zmiznutie...). Na pohľad nevinné situácie rozvíja do dôsledkov. Stupňuje napätie, tajomstvo viac iba naznačuje než odhaľuje. V tých lepších chvíľach ukáže, že je schopný písať aj inak než len trpne modelovo – treba uznať, že občas je naozaj vynachádzavý a rafinovaný –, no takých miest je v jeho knižke veľmi málo. Autorsky najprirodzenejší je tam, kde sa nesnaží ohromiť, resp. tam, kde zostáva pri zemi bez zbytočných úletov. Vtedy je naozaj svoj a presvedčivý: dokáže pobaviť trebárs stručným a vtipným postrehom, zaujať vystihnutím zobrazovaného stavu. Inde – a to je oveľa častejšie – sa ohláša pocit obyčajného rozpisovania jedného nápadu, do seba uzavretej hry.

Dana Kršáková

Viac ako tandemová recesia mi vyhovuje Vadasov zmysel pre čierny humor či iróniu a jeho fragmentárne príbehy s prvkami absurdity, surreality a iracionality, s často šokujúcou alebo otvorenou pointou. Od čias Vadasovho debutu Malý román (1994) cez zbierku próz Prečo sa smrtka smeje (2003) až po jeho nateraz poslednú knihu Liečiteľ sa potvrdzuje produktívnosť a inakosť samostatného písania autora v kontexte súčasnej slovenskej prózy. Vadas vie vytvoriť dobre premyslený krátky text, minimalizovať príbeh. Často vytvára bizarné, snové situácie alebo nachádza absurditu vo svete okolo nás. Pritom však nedeformuje realitu, skôr – ako kedysi surrealisti – objavuje jej iné, skryté vrstvy. (...) Narácia v Liečiteľovi miestami pripomína ústnu slovesnosť i rozprávky, avšak bez jednoznačného členenia postáv na dobré a zlé a modelového happyendu. Naopak, autorský rozprávač pozoruje tento zvláštny, napriek všetkej biede očarujúci svet – výsledkom sú buď lyrizujúce postrehy (Lietajúce ženy), alebo texty s tendenciou ku gnómickosti (napr. Ako vznikla smrť). Marek Vadas sa, obrazne povedané, našiel vo fiktívnom svete, v ktorom sa stierajú hranice medzi snom a realitou, mágiou a skutočnosťou, životom a smrťou.

Marta Součková

Poviedky zo zbierky Liečiteľ charakterizujú popri spomínanej prítomnosti pomedzia profánne – sakrálne (s ním súvisiace) ďalšie štruktúrne charakteristiky: organizácia fikčného sveta v paradigme mýtického sveta, prítomnosť iniciačno-ritualizačných aktov (dejových zložiek), oscilácia medzi naším a cudzím (v podobe konfrontácie medzi európskou a africkou kultúrou), stieranie a relativizovanie hraníc medzi (v reálnom skúsenostnom svete človeka) protikladnými kategóriami živý/mŕtvy, biely/čierny, starý/mladý, realistický/fantastický. V intenciách týchto znakov autor využíva dva základné (interpretačné) kódy: na jednej strane archetypálny, mýtický, „primitívny“ (manifestovaný „africkým“ pohľadom na svet), v ktorom je fantastické prirodzené, a na druhej strane sofistikovaný, „civilizovaný“ (manifestovaný „európskym“ pohľadom na svet), v ktorom je fantastické s reálnym životom nezlučiteľné. Tieto koncepcie sa buď vylučujú (konfrontácia, ktorá je zdrojom významového jadra próz), alebo sa uplatňuje prvá z nich (v prózach, ktoré sú básnickými obrázkami z afrického sveta alebo orientálnymi kvázirozprávkami). Väčšina próz z naratívneho hľadiska napĺňa základnú schému: v úvode načrtáva fantastické, ktoré v zhode s prvou koncepciou vníma ako prirodzené, aby následne došlo ku „koncepčnému“ zvratu: pôvodne fantastické dostane racionálne vysvetlenie (Nová práca). Zvraty netvoria iba pointu a záver poviedok, ale nachádzajú sa na rôznych miestach príbehu v podobe prekvapivých, ale nevyhnutných paradoxov. Vadas často využíva syntaktickú negáciu, keď výpoveď s výrazne pozitívnou konotáciou neguje v nasledujúcej, konkretizačnej vete: „V našom mestečku bývajú tí najsrdečnejší ľudia na svete. Cestou do práce ráno hocikedy na chodníku natrafíte na dokrvavené mŕtve telo, pamiatku na nepokojnú noc, keď zlý duch Imbu – Našepkávač vošiel komusi do hlavy“ (Našepkávač, s. 77). Uvedený citát dokumentuje ďalší výrazný princíp Vadasových próz, vedomie dobra a zla v rôznych kultúrnych prostrediach. V africkom svete má zlo vždy svoj jednoznačný prameň, ktorý sa nachádza mimo človeka, v paralelnom svete duchov (vo vzťahu k európskemu svetu ide o fantastický motív).

Jana Pácalová