Mária Bátorová je „dvojdomou autorkou“. Ako literárna vedkyňa zaujala na začiatku 90. rokov prácami, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami Biele miesta v slovenskej literatúre (1991, spoluautorka), Roky úzkosti a vzopätia (1992) a neskôr precíznou komparatívnou prácou J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (2000) prinášajúcou nové poznatky o väzbách medzi dielom J. C. Hronského a európskou literárnou modernou. Začiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavila aj ako prozaička. V roku 1991 vydala novelu Zvony v kameni, ktorá je jednou z prvých epických reakcií na udalosti nežnej revolúcie – reakcií odhaľujúcich ľudskú i intelektuálnu nepripravenosť slovenskej spoločnosti na situácie, keď „bije zvon slobody“. Novela bola neskôr zaradená do rovnomennej knihy próz. A hoci ostáva autorkiným bezprostredným svedectvom, predstavuje v rámci jej epického sveta isté vybočenie. Bátorovej prozaickou doménou sú jemné psychologické sondy do ženského sveta v mnohotvárnych príbehových premenách, tak ako ich poznáme z kníh Tíš (1996), Tell (1999) a Biele steny (2003). Okrem toho sa venuje aj literárnej kritike a recenzistike. Publikuje doma a v zahraničí, jej odborné a literárne texty sú súčasťou zborníkov z konferencií a literárnych antológií, má za sebou rad prednášok o slovenskej kultúre a literatúre v zahraničí, často reprezentuje slovenskú tvorbu na zahraničných čítačkách.
Anton Baláž
