Mária Ferenčuhová photo 1

Mária Ferenčuhová

7. 12. 1975
Bratislava

Napísali o autorovi

V poradí štvrtá zbierka Márie Ferenčuhovej Imunita (2016) rozvíja znepokojivú diagnostiku neuralgických bodov  súčasnosti, formovanú už v predchádzajúcich zbierkach. Jej ťažiskovú tematickú líniu, ktorou autorka dospieva k formulovaniu výrazného sémantického gesta,  vyznačuje spoločensky tabuizovaná skúsenosť závažného, smrteľného ochorenia a vyrovnávanie sa s týmto faktom, človeka priamo konfrontujúceho s dočasnosťou jeho existencie. Celkovej umeleckej hodnote, relevantnosti zbierky napomáha i ďalší faktor: Úsporným, civilným výrazom, majúcim „výraznejší fyzický, až fyziologický charakter“ (Schmarcová), dokáže básnická výpoveď v sebe sústrediť prenikavú intenzitu a súčasne tak odvracia aj nebezpečenstvo prílišného patetizmu a lacného sentimentu spojené s vážnosťou témy.
V prístupe k nej autorka formuje dve ostro rozporné, nespojiteľné perspektívy, medzi ktorými sa utvára intenzívne, explozívne napätie. Na jednej strane nachádzame individuálnu, hlboko intímnu perspektívu chorého/chorej, jeho/jej výpoveď vystupujúcu „zo stredu skúsenosti“ (Bouška) ochorenia, strácania samozrejmých schopností, telesného i psychického zlyhávania, prílišného priblíženia sa smrti. Protichodnú perspektívu vytvára objektivizujúca dištancia racionality, ktorej najvýraznejšie stelesnenie tu príznačne predstavuje moderná medicína so svojím inštrumentálnym spôsobom liečby. V jej strojovej optike vidíme vysoko štandardizované, neosobné telesné objekty, čo v priebehu svojho existovania funkčne zlyhávajú a sú zavedenými, inštrumentálnymi metódami čiastočne úspešne reparované.

Peter Brezňan, 2017

... lyrika sa tu neraz uskutočňuje cez epiku. Je to síce dlhšia cesta, ale nie až taká dlhá, aby sme čo i len na okamih zabudli, že čítame poéziu: z príbehov tu vlastne zostali iba torzá, fragmenty, útržky. Iba „obrysy udalostí“, cez ktoré môžeme ani nie tak udalosť rekonštruovať, ako skôr dotknúť sa toho, čo túto udalosť utvára vždy nanovo. Príbeh je tu neraz okresaný na tri vety, na dve vety, na jedinú vetu, na obraz: na básnický obraz, cez ktorý presvitá príbeh, to z príbehu, čo nám otvára cestu k inému príbehu, k sebe samým, k druhým. Významy sa tu enigmaticky prepadávajú cez seba, strácajú sa jeden v druhom, objavujú sa jeden v druhom, vytvárajú sieť, plnú medzier, medzi ktorými sa čitateľ nestráca, ale práve naopak, vždy nanovo sa „chytá“.
Michal Habaj

Nehovorím o potrebe významovej lineárnosti, hovorím o (nealibistickej) koncentrácii na tvar – vnútorný aj vonkajší. Keby si autorka trúfla písať ako v básni: „Ešte skôr, ako si trúfneš písať", presvedčivosť jej výkonu by isto vzrástla. Útržkovito tu myslím na syntaxu z tejto básne: „prevziať zodpovednosť“, menej útržkovito na komplexnosť jej významovosti, ktorá paradoxne protirečí vlastnej tematike básne, presnejšie – v inštrukcii, ktorú obsahuje. V tomto zmysle je absolútne prijateľná aj zámerne významovo mätúca báseň Le Depais; týmto poukazom chcem ešte raz doložiť to, že v dobrej básni nejde o významovú, ale výrazovú jednoznačnosť. A tá je obvykle podmienená potrebou komunikovať (s niekým, niečo, niekomu), nie hovoriť (bezdôvodne, voľnobehom, naoko, len tak).

Stanislava Chrobáková

Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Skryté titulky je objavným pohľadom „spoza“ odvrátenej strany videnia vlastnej skúsenosti. Táto empíria sa u nej potom stáva akousi odhalenou, niekedy zakódovanou žltou škvrnou temnoty a jasu jej vytvoreného slova. Akýsi znak, oznam, správa. Pracuje s tzv. „slučkou“ neuzavretej kapitoly protirečení a sklamaní. Autorka sa vo svojej poeticko-epickej gradácii tak stáva mierou a normou každého slovného znaku, zmyslom tápania a nahmatávania  vlastnej skúsenosti; podobou segmentácie či dekompozície. Pritom však – pokiaľ ide o lineárnosť postupu – pred M. Ferenčuhovou tu dočasne čnie jav tzv. „dvojitosti“ významu Saint-John Persa a jeho výpovedné tajomstvo „hlineného lampáša“, svietiaceho v tme znovuzrodenia. Niekedy pracuje akoby s dopoly odhaleným (hermetickým) závesom – spoznáva autopsiu vlastného videnia s konkrétnou požiadavkou matérie mnoho-významov svojho vyjadrenia. Nakoniec – „industrializáciou“ slova – programovo ustupuje od dejovej fabuly k subjektivizmu. I keď navonok sa môže pri prvoplánovom posudzovaní jej textu zdať, že nedokáže vpustiť čitateľa do „svojej spálne“ alebo snov, nie je to tak: „tras mnou, prejdi ma / po kôre, po svetle, prevráť ma na brucho / stále za chôdze“ (s. 40). Možno, že má iba intímny či alternatívny strach zo zabetónovanej skúsenosti, stratenej a nejakým spôsobom večne povstávajúcej z jej vlastných myšlienok. Je pravdepodobné, že takýmto postupom zrejme prezentuje a demonštruje vlastnú „nedokonalosť“ uvažujúceho a cítiaceho jedinca – v labyrintoch a kataklizmách nejednoznačnej definície tejto doby: „... pôjdeme po plochách s novými obrysmi,/ akoby predvčerom, akoby mali tvár po / tmavých výklenkoch / v šumení jazyka / v štruktúre hlasu / v ríši znakov“ (s. 14). Chvíľami u nej cítiť akoby „strih kamery“, ktorý však nie je svetom akejsi virtuálnej existencie, ale skoro vždy radikálnou speleologickou sondou do hlbín jej privátneho pocitu: dôležitý fragment a následne priestor jej duše.  Ako scenár: Život – Film – Ja. V jej poézii nenájdeme to, čo by sa dalo nazvať „krvne reflektovanou mládežníckou bujarosťou, či tzv. hriech básnického výrazu. Treba však povedať, že Ferenčuhová v zbierke postupne začína uvoľňovať sukcesívnu gradáciu s „dočasnými“ prvkami prozaického textu. Snaží sa ale týmto spôsobom „rozkývať“ koherentnú príťažlivosť výrazu, nespočívajúceho iba v jeho éterickej zvrchovanosti, nedokonalosti či neéterickej realite, ale v  samej „nedefinícií“ medzi jednoznačným a zložitým. Jej kniha Skryté titulky má vzostupnú gradáciu, v texte sú prítomné postmoderné prvky a  formálnymi znakmi ju môžeme priradiť k prúdu modernej slovenskej lyriky.

Ireney Baláž