Poézia Márie Ferenčuhovej získala svojou osobitosťou, demaskujúcou otvorenosťou, spoločenskou závažnosťou tém, ako aj umeleckou pôsobivosťou, významovou konzistentnosťou výrazu, celkovou silou svojej výpovede nezastupiteľné miesto v súčasnej slovenskej poézii. Pre tvorivú metódu autorky je charakteristická sústredenosť na detaily, fragmenty, mikropríbehy pozorovaného okolitého sveta, pričom jej depoetizovaná básnická výpoveď o ňom osciluje medzi pólmi objektivizujúceho odstupu „oka kamery“ a reflexívneho prežívania (rozdrobeného) subjektu. Vo svojich, premyslene komponovaných zbierkach - Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012), Imunita (2016) – reflektuje najmä témy vykorenenosti, odcudzenia, existenciálnej neistoty, nemennej každodennosti, depatetizovaného partnerstva a materstva, smrteľného ochorenia či ekologického ohrozenia. Poézia Márie Ferenčuhovej tak načrtáva súčasne znepokojujúcu diagnostiku neuralgických bodov súčasnosti, v ktorej zaznieva významný kriticko-etický hlas upozorňujúci na ich možné, nezvratné dôsledky.
