S ľudovými rozprávkami som žila od najútlejšieho detstva. Nevidela som v nich výtvor fantázie, ale skutočnosť. Možno preto, že som vyrastala v rozprávkovej krajine – v hore a pod horou. Často som sa vybrala do hory hľadať víly, piadimužíkov, dvanásť mesiačikov i medovníkovú chalúpku. Doma ma museli strážiť ako oko v hlave, aby som sa nestratila. Rozprávky sa u nás rozprávali pri lúštení fazule, páraní peria alebo v čiernych hodinkách večerov, keď sme šetrili petrolej a vysedávali okolo teplej pece. Aj starší súrodenci nám ich čítavali z časopisov a kníh. Rozprávka, to bola literatúra, ktorá najmocnejšie zapôsobila na moje city.
Ja sama som sa neoddala celkom próze. Asi ide u mňa o „dvojdomosť“. Mávam obdobia, keď mi to myslí v rýmoch a takty veršov mi nedajú pokoja dovtedy, kým ich nepoložím na papier. Uverejňujem ich najviac vo Včielke. Pravda, próza je k autorovi štedrejšia. Dáva mu možnosti priam plytvať slovami. Dakedy sa potrebujem z celého srdca vyrozprávať. No a vtedy píšem prózu.
Stará horáreň
vznikla celkom prozaicky. Dlhé roky som bola drobnými deťmi, domácnosťou i zamestnaním pripútaná medzi štyri šedivé steny v preľudnenom meste. A mne duša pišťala za mojou rodnou horou. Bola som ako presadený kvet, ktorý ktosi násilne vytrhol z jeho horského výslnia a zasadil do nehostinného kraja. Svoje položenie som si často skrášľovala spomienkami na čas, keď som žila so svojimi početnými súrodencami v horárni plnej kvetov, pohody a šťastia.
