Ľudská, čitateľská i autorská prax mi ukázala a vytvorila vo mne postupne s/pevné presvedčenie, že celá verbálna komunikácia je umelá, je naučená, a je dohodou na jednej strane a na druhej strane, že potenciál jednotlivých slov, obzvlášť keď sa rozoberú na to, z čoho pozostávajú, je oveľa väčší ako ich bežné využitie. Inými slovami, že ľudský mozog je svojím výtvorom, je asociáciou asociácií a všetky slová sú dohromady len jedno veľké synonymum...
Veľmi by som sa preto chcel dopísať k textom, ktoré priamo v hlavách čitateľov či poslucháčov aspoň v jednom jazykovom prostredí budú spolu so svojimi funkciami (slov) meniť funkcie ich (mozgov)... Až po všeobecné uvedomenie si tejto dohody a obojstranné zvnútornené oslobodenie sa...
A som presvedčený vlastnou – vďaka veršom meniacou sa identitou o tom, že ak ide o poéziu, má tiež svoj kontext. Tento kontext sa však obyčajne zamieňa s podobnosťou či odvodenosťou, a to až po postmodernu nepodobných textov autorov neusilujúcich sa už ani na nič a na nikoho podobať.
Myslím si, že celkom stačí, keď sa textúra podobá na svojho autora a naopak...
PASTIER, Oleg – KUBICA, Marián: Medzihra v seriáli ne/verbálnych snov. In: Romboid, roč. XLII, 2007, č. 5, s. 37.
