V debute Mariána Milčáka Priestupný rok (1989) sa postupne v troch cykloch spolu s básnickou metódou rozvíja aj tematická úroveň básnickej knihy. Krátke pointované básne z úvodu písané formou téza – pointa sa neskôr komplikujú so stúpajúcou mierou závažnosti námetov. Po cykle básnických fragmentov zo skutočnosti sa začínajú viac uplatňovať okamihy z manželského života a námety, v ktorých sa z konkrétnych skúseností odvodzujú princípy uplatniteľné teraz aj v budúcnosti.
V rokoch 1992 až 1995 krátko za sebou vyšli Mariánovi Milčákovi štyri básnické zbierky Pevné hviezdy (1992), Mramorová sieň (1992), Plnosť (1993) a Skrytá pieseň (1995). Charakterizuje ich sugestívny básnický obraz, naliehavá dikcia so vzdialeným nápevom beatnického „kvílenia“ s typicky radikálne formulovanými požiadavkami. Každá si pritom zachováva osobitosť, ktorá je viac odrazom vonkajšej voľby motívov ako vnútornou zmenou. Mramorovú sieň určuje preberanie námetov z gréckej mytológie, zbierku Plnosť zasa inšpirácia biblickou prorockou antikou. Kým hrdinov Mramorovej siene si básnik všíma ako reprezentantov istých vlastností a osudov, prorocký ohlas v Plnosti si pripúšťa bližšie, identifikuje sa s jej mravným odkazom a na tomto základe formuluje svoju introspekciu a skepticko-bezútešný tón vlastnej nedokonalosti: „tu som // som ten / ktorý nedvíhal ruky / nad chlebom / rozseknutým na dvoje // nečistý // nečistý za táborom / (v krajine mlieka / a medu) // nepribližujte sa / tu som // som tu / a počúvam / uchom namočeným / do krvi“.
Rovnako zbierky Pevné hviezdy a Skrytá pieseň majú znaky spoločnej poetiky, i keď vonkajšia podoba básnického záznamu je odlišná. Kniha Pevné hviezdy stavia na astrofickej koncíznej obraznej podobe básní s graficky (veľkými písmenami) zvýrazneným úvodným a záverečným veršom, ktorý tak zosilňuje charakter pointy. Skrytá pieseň zasa ťaží z vertikálneho zápisu veršov, kde slová nadobúdajú autonómnejší charakter (stoja v izolovanosti) a vstupujú otvorenejšie do vzájomných kontextových vzťahov.
Sklony inovovať poetiku sú evidentné aj v knihách, ktoré autor vydal po roku 2000. Najzreteľnejšou novinkou je využitie „hypostázovaného subjektu“, subjektu-postavy, ktorú Marián Milčák teoreticky analyzuje a priamo pomenúva v knihe literárnovedných štúdií O nezrozumiteľnosti básnického textu (2004). Milčák využíva hneď dve takéto postavy, najskôr, inšpirovaný poľským básnikom Z. Herbertom, zapája do nových situácií Herbertovho pána cogita a neskôr postavu black elka. Výhodou konštituovania subjektu-postavy je možnosť postupne postavu dotvárať, stavať ju do reálnych či hypotetických situácií a sugestívne vizualizovať. Pán cogito, rovnako aj black elk zastupujú istý princíp (resp. okruh princípov); pán cogito princíp racionality, black elk možno prírodnosti (pôvodne ide o siouxského šamana žijúceho v rokoch 1863 – 1950), ale ich presné a jednoznačné vymedzenie nie je možné.
Medzi dve najvýraznejšie črty Milčákovej tvorby patrí na rovine obsahu motív smrti a na rovine formy prorocká dikcia, v ktorej sa oznamuje vízia, skúsenosť, zážitok či „laboratórny“ hypotetický experiment. Je to dikcia, ktorá vyjadruje pevnosť až faktickosť toho, čo sa píše. Keďže Milčák hovorí nezriedka o veciach za hranicou logického pochopenia, je možné, že dikcia, ktorú pri písaní počuje, je skúškou (viery) či je naozaj všetko také jednoznačné, ako sa nám predkladá (veriť). Milčákovu básnickú reč zreteľne formuje tendencia vyslovovať sa principiálne. Z konkrétnych básnických obrazov sa zvyčajne odvodzujú univerzálnejšie a gnómickejšie princípy, týkajúce sa predovšetkým mravných a etických otázok.
Autorovým stálym motívom je motív smrti a autor mu venuje veľkú časť v každej zo siedmich básnických kníh. Vnímanie tohto motívu je príznačne zaznamenané v úvodnej básni zo zbierky Siedma kniha spánku: „v horách som postavil / chatrč / aby každý východ slnka bol / ako neistá hodina / smrti // vrúcnosť / zmenila chatrč / na bezsmrtnú pevnosť / bolesť tých / ktorí prichádzajú / na nahé objatie // celú tú hrôzu zo zániku / na tajomnú istotu / že tí ktorí sa chystajú / odísť idú / ďalej“. V básni sa presne pomenúva kombinácia troch stavov hrôza – istota – tajomnosť tvoriacich vonkajšie hranice, medzi ktorými tento motív osciluje. Aj napriek vyjadrenej kresťanskej orientácii textov, pri ktorej zvyčajne u iných autorov dochádza k uvoľneniu napätia zo smrti, pre Mariána Milčáka ostáva fenomén smrti neustálou výzvou na uvažovanie, pri ktorom – okrem niekoľkých výnimiek – prežíva básnik pocit naliehavosti až úzkosti.
Ján Gavura
