V rozhlasovom éteri možno občas počuť aj taký hlas – nevzrušený, vyrovnaný, sebaistý, iba oznamujúci nové veci tak, akoby nám odjakživa patrili, akoby emócie vypadli cez oká dajakého zázračného sita na osievanie zrna a pliev a vzrušujúci obsah nadobudol skupenstvo zvláštneho pokoja... Na ukričanom jarmoku slovenského veršovníctva zaznel na sklonku roku 1999 priveľmi podobný hlas, hlas štyridsiatnika Mariána Šidlíka, ktorého podobnosť so spomenutým rozhlasovým hlasom nebola náhodná. Bolo treba dobre naladiť sluch, aby ho bolo vôbec počuť...
To, čo so svojou kožou priniesol na trh trnavský rodák, neboli šepoty ani výkriky, napriek tomu, že išlo o veci, ktoré sa zvyčajne šeptajú a vykrikujú. Neboli to ani čačky, ani hračky, ale predsa len pozvanie do hry, v ktorej sa z uhrančivých slov skladajú čarotajné mozaiky o prchavosti ľudskej existencie, o bytí, ktoré chce silou-mocou zostať sebou samým a nespreneveriť sa vlastným snom. A možno práve z napätia medzi touto vernosťou, rovnako naliehavou ako túžba žiť, a ustavičným pohybom, rovnako nezachytiteľným ako pukanie zrelých orechov – žiadostivých po nových nezrelostiach, vyviera životodarný pramienok Šidlíkovej poézie. Možno iba šumí, ale priznajme jej šumeniu silu, čo nás vracia k sebe. Táto šumivá sila, vyžarujúca zo zvláštneho zreťazenia pojmov Láska, Neha, Šťastie a podobne, sa nenápadne pripomenula už v debutovej zbierke Dospelosť na splátky (1999).
Druhá Šidlíkova zbierka Sny pod kontrolou (2000) len potvrdila, že nevtieravý tón, ktorým sa sľubne uviedol oneskorený debutant, vonkoncom nebol výrazom bojazlivosti, naopak – z každého verša tu priam hmatateľne cítiť cizelérsku prácu autorského subjektu modelujúceho báseň tak, aby mala pevné telo, ale aby bola za každých okolností do priestoru i do času schopná vyžarovať nehmotné fluidá, rovnako podstatné ako ich zdroje. Šidlíkove navýsosť lyrické básne preto pôsobia, akoby mali epický podklad. Akoby rozprávali príbeh plný napätia a nečakaných zvratov, akoby si napohľad bezvýznamné a spolu nesúvisiace konkrétnosti vybavovali medzi sebou účty... V Šidlíkovom budovaní „tela“ básne je naozaj veľa matematiky a v jeho matematike veľa znakov, znamienok, konštánt a rovníc, ba i neznámych. Autor ich dosadzuje do nevypočítateľného príbehu, ktorý sa v čitateľovom oku či uchu premieňa na čosi dôverne známe a čitateľné; ako Einsteinov vzorec relativity. Už mu treba len porozumieť a preložiť si jeho presné znaky do vlastnej čitateľskej neurčitosti. Svojsky krájané verše, mimochodné rýmy, zvukomaľby a onomatopoje, zátvorky a pobláznené interpunkčné znamienka, čarovanie s etymológiou, prekvapujúce slovné spojenia, ba aj priezračný humor s ľahkou príchuťou nostalgie, to všetko tu akosi odrazu tvorí kompaktný svet. Svet priateľsky naladený ku každému, kto je ochotný hĺbať, či prosto sa potešiť z harmónie objavenej krásy...
V tretej Šidlíkovej zbierke s názvom Smutný augur (2003) nepribudlo ani tak smútku, ako dospelosti. Autorský subjekt akoby sa (trochu zbytočne) štylizoval do polohy múdreho a vševidiaceho starca; zbytočne, lebo všetky kľúčové témy si ponechal: detstvo, spomínanie či sprítomňovanie, nostalgický nadhľad, privreté viečka, pod ktorými vidieť lepšie na dôležité veci. Verše sú tu však zjavne suverénnejšie, hoci rovnako starostlivo povkladané do korýt nepredvídateľných tokov napodobňujúcich pokojné plynutie času. Smutný augur už prestal poletovať z myšlienky na myšlienku a držiac srdce na dlani, ako kráľovské jablko, stáva sa väčšmi pozorovateľom ako pozorovaným. Stále však vidí tie isté podrobnosti detstva, chlapčenstva a dospelosti; celý ten zázrak premeny s nepremennými konštantami, ktorý ho ustavične fascinuje... Pribudlo aj fascinácie – tej fascinácie, ktorá už nie je výsostne znútra; problematizuje sladkosť smútku i múdrosti a vracia lyrický subjekt bezprostrednému prežívaniu. A tak sa tu na inej úrovni opakuje dynamický, lyrický kolobeh Šidlíkovho básnenia: „Smútok za život a život za smútok, ale všetko pre radosť.“
V Šidlíkovej básnickej tvorbe zohráva svoju rolu aj jeho dlhoročná záľuba v komparistike – porovnávaní (nielen) indoeurópskych jazykov. Precízna práca so slovom dodáva jeho senzitívnej poetike vnútornú harmóniu. Evidentne sa to prejavuje pri prekladoch. Jeho dve prebásnenia Havrana od E. A. Poea (ako súčasť trinástich rôznych poňatí tejto témy v slovenčine) patria nesporne popri K. Strmeňovi a J. Kantorovej-Bálikovej k najvydarenejším. Podobne vyznieva aj „šidlíkovské“ stvárnenie subtílnej lyriky sv. Terézie z Lisieux. V poslednom období obohatil detskú literatúru autorskými básňami na obrázky z knižky Macko Puf a tromi prekladmi príbehov s veršíkmi z tejto série.
Alexander Halvoník
