Mário Polónyi je zatiaľ autor jedinej knihy Planéta nešťastných ľudí, nadnesene označenej ako román. Ide skôr o beletrizovaný zápis životnej púte človeka, ktorý sa hľadá sám v sebe, či skôr, stráca sa v ošiaľoch márnotratných blúdení – svoju biografiu vysúva na záznamy opileckých a feťáckych záťahov svojej žitej každodennosti. No autorove zápisky nie sú ukotvené ani vo vlastnom živote (sociálne zázemie v rodine, v školskom a záujmovom systéme, v interpersonálnych putách), nieto ešte v kontexte literatúry... Talentovaný mladý muž kašle na všetko, čo mu ide ľahko, takpovediac od „boha“ či od „prírody“, doluje v bahnách alkoholu, drog a ľahko získaných sexuálnych príležitostiach (nazývaných „prznením“), aj tých „nevyužitých“ aktov. A čuduj sa svete, napokon aj v pofidérnych pracovných príležitostiach doma i v cudzine, v pochybných brigádach, ako je napríklad predávanie falzifikátov v Španielsku... Dvesto strán súvislého textu, takmer denníkovej spovede, bez dátumových míľnikov – tie nahrádza mottami či bonmotmi pravdepodobne vlastného autorstva, a tie jediné tvoria grafické predely súvislého textu. Napísaného ľahkým perom, keďže nepokladá za potrebné dôkladnejšie pracovať na tom, čo ide samo. Až sa tisne na papier konštatovanie – škoda čitateľskej námahy, keď sa na poslednej strane knihy dočítame takéto uzavretie autorského hľadania: „A ja? Ja som mal pocit, že idem byť užitočný. Že som už prežil dosť a že som zrelý muž. Na život som sa díval zhovievavo a nepripúšťal som si, že by ma ešte niečím mohol prekvapiť.“
Autobiografie bývajú svedectvom skutočne zrelých mužov, ktorí – ukážuc neraz strastiplnú cestu za naplnením, prezentujú práve to naplnenie. Mário Polónyi prezentuje proces vyprázdňovania osobnosti ešte skôr, než sa skutočne stal osobnosťou... Dar osobnosti mal minimálne taký, aký ponúka samotný fakt nového života, a možno práve ten by mohol pestovať, keby... Ťažko uveriť, že táto spoveď je pokáním za márnosť, a ešte ťažšie, že čitateľský ohlas prinesie autorovi osobnú katarziu. Len čas ukáže, či tvorivý potenciál autora posmelí v budúcnosti povedať aj čosi viac.
Ľubica Suballyová
