Martin Kukučín photo 1

Martin Kukučín

17. 5. 1860
Jasenová
—  21. 5. 1928
Pakrac pri Lipiku (Chorvátsko)
Pseudonym:
Martin Kukučín
Žáner:
próza, literárna veda

Komplexná charakteristika

     Martin Kukučín je najautentickejším epikom slovenského literárneho realizmu v jeho počiatočnej, formujúcej sa fáze. Na rozdiel od Svetozára Hurbana Vajanského hrdinov svojich próz zámerne hľadal v ľudovej societe, pričom ich videnie a hodnotenie skutočnosti povýšil na svoj literárny koncept. Podľa literárneho vedca Oskára Čepana tento fakt – videnie skutočnosti očami dedinského človeka, jej hodnotenie jeho kritériami a schopnosť vyjadrovať sa jeho štýlom – stal sa východiskom Kukučínovho vývinového novátorstva, ktorým slovenskú prozaickú tvorbu doviedol na prah jej modernej epochy.

     Debutoval roku 1883 v Národných novinách poviedkou Na hradskej ceste. V nej a v nasledujúcich poviedkových textoch, vytvorených počas učiteľského pôsobenia v Jasenovej, rezonuje ešte reminiscencia na pomatičnú romanticko-sentimentálnu prózu. V najlepších číslach tohto obdobia sa však cez charakterovú drobnokresbu a situačnú anekdotu pokúša dospieť k vytvoreniu istého referenčného typu, a tak prekonať maniere svojho neproduktívneho podnetu. V tomto úsilí rozšírenom o charakterovú psychologizáciu pokračuje aj počas štúdia v Šoprone a v prvých rokov pražského pobytu. Kým v poviedke Rysavá jalovica (1885) zaujal charakterovou grotesknou komikou, v Neprebudenom (1886), skvoste slovenskej poviedkovej tvorby, sa už prezentoval ako literárny suverén, ktorý v tragickom strete bezbranného spoločenského outsidera Ondráša Machuľu s konvenčným vedomím svojho okolia objavil pre slovenskú prózu 20. storočia jednu z jej najhumánnejších tém. Touto poviedkou Kukučín zároveň v čase svojho už umelecky nespochybniteľného nástupu naznačil, že jeho prirodzený sklon k prekonávaniu individuálnych ľudských a spoločenských rozporov presadzovaním mravno-ideálnych hodnôt, bude neraz relativizovaný jeho schopnosťou realistického rozkrytia základných dimenzií ľudského údelu. Kým o tejto stránke svojho talentu presvedčí v románe Dom v stráni (1903 – 1904), vrcholnom diele svojej prozatérskej existencie, v závere pražského obdobia napíše rad excelentných poviedkových a novelistických textov, ktoré konkretizujú jeho myšlienkové i umelecké dozretie v najvýznamnejšieho prozaika na prelome 19. a 20. storočia. Jedným z nich je novela Mladé letá (1889), v ktorej na pozadí ľúbostného súperenia dvoch študentov revúckeho gymnázia Miška Jahodu a Ferka Putorisa, zosobňujúcich nie protiklady, ale dva životné prístupy, racionálny a emotívny, vytvoril univerzálny obraz mladosti. Na podobnom princípe skoncipoval aj majstrovskú poviedku Keď báčik z Chochoľova umrie (1890). V čase Vajanského literárnych vízií o zemianstve ako aktívnej sile národného spoločenstva na obraze hochštaplera Aduša Domanického nekompromisne predstavil zemianstvo ako mravne a ekonomicky neschopné plniť toto poslanie. Svoj zámer neuskutočnil pritom prostredníctvom tragizujúceho motívu, ku ktorému sa napokon v románe Kotlín uchýlil sám Vajanský, ale pomocou produktívnejšieho princípu paradoxu a irónie. Pozoruhodné pritom je, že pomocou tohto princípu diskvalifikoval aj mravnú nekompetentnosť Domanického protihráča, typickú postavu dobovej kapitalizujúcej sa spoločnosti podnikateľa Ondreja Trávu. Ako ideový pendant tejto poviedky možno vnímať črtu-etudu Na podkonickom bále (1891). Tak ako v predchádzajúcom texte aj tu sa Kukučín vyrovnal so societou, ktorá mu bola bytostne cudzia, tentoraz societou malomeštiackou, a ako prv i teraz jej protagonistov, chladne kalkulujúcich so svojimi najvnútornejšími citmi, ironizujúcim, až persiflážnym spôsobom mravne spochybnil. Bravúrnou poviedkou Mišo (1892) sa zdanlivo vrátil ku svojej úspešnej humoreske Rysavá jalovica. Situačný humor vyplývajúci zo slabosti farárskeho sluhu voči alkoholu je však len prostriedkom, pomocou ktorého zareagoval na závažný dobový problém, ktorým bol vzťah medzi pánom a sluhom. Vyvrcholením tejto fázy Kukučínovho prozatérstva je románová novela Dies irae... (1893). Aj v nej je centrom jeho pozornosti aktuálny mravno-spoločenský problém, tentoraz však ide o jeho zachytenie na oveľa širšej úrovni. V príbehu niekoľkých rovín, spoločenských i individuálnych, Kukučín už nie je nostalgicko-dobrosrdečným rozprávačom z predchádzajúcich poviedok, je predovšetkým neúprosným diagnostikom, ktorý na údele starého úžerníka Sýkoru usvedčuje peniaze, hybnú silu kapitalizujúcej sa spoločnosti, z démonickej schopnosti ničiť ľudské charaktery, rodinné väzby a tradičné hodnoty patriarchálnej dedinskej spoločnosti. Jeho genetická zaťaženosť dobrom, hlboké humanistické presvedčenie, že mravnou silou možno prekonať akékoľvek „protivy“ života, ho však zvedie k iluzívnemu riešeniu zobrazených rozporov a konfliktov. Z kompozičného hľadiska je však už jednoznačné, že Kukučín v závere pražského obdobia dospieva v epika väčšieho formátu. A to i napriek tomu, že práve krátkou poviedkou toto obdobie uzatvára a otvára nové, bračské. Dôkazom tohto smerovania k veľkej epike je jeho vrcholné dielo román Dom v stráni (1903 – 1904). Príbeh z dalmatínskeho prostredia vychádzajúci z tradičnej schémy „pred svadbou“ je už románovou situáciou so zložitými, psychologicky hĺbkovo rozpracovanými ľudskými osudmi. Tentoraz už nejde o snahu prezentovať „kusy života“, ako to bolo v predchádzajúcich poviedkových textoch, ale ide o snahu ich postupným zreťazovaním dospieť k poodhaleniu a smerovaniu ľudských existencií. V tomto zmysle príbeh Mate Beraca, statkárky šory Anzuly a ich detí, Nika a Katice, nie je len príbehom o zložitom, až dramatickom oblúku ich citových vzťahov, vymedzený existenciálnymi medzníkmi láskou a smrťou, je to príbeh o nemožnosti preklenúť rodové a majetkové hranice nezištnou láskou. Počiatočné ilúzie v závere románu dospievajú ku svojmu koncu, napriek tomu nejde o deziluzívny typ románu. Rozchod mladých zaľúbencov a ich návrat k vlastným prostrediam je súčasne ich ľudskou sebazáchovou.

     Život medzi chorvátskymi vysťahovalcami v Južnej Amerike inšpiroval Kukučína k napísaniu päťzväzkovej románovej reflexie Mať volá (1926 – 1927). Podľa súčasného znalca slovenského literárneho realizmu Jána Gbúra v protagonistovi románu veľkoobchodníkovi Simonovi Katovićovi, a tým vlastne v zameraní celého tohto filozofujúceho diela „možno identifikovať Kukučínove reformné názory na vzťah evolúcie a tradície, na zmysel peňazí a vlastníctva vôbec, na vzťah k práci, majetku, rodine, vlasti, ale aj autorove depresívne predtuchy o vlastnom osude“. Diskurzívny ráz má aj trojzväzkové dielo Prechádzky po Patagónii (1923), tradične interpretované ako cestopis. V skutočnosti ide o beletriu, v ktorej nedostatok faktov a dokumentárneho materiálu kompenzuje úvahovou beletrizáciou. V tomto zmysle sa žánrovo autentickejšie Kukučín prejavil v cestopisných dielach V Dalmácii a na Čiernej hore (1898) Rieka – Rohić – Záhreb (1901) napísaných ešte počas pobytu na Brači. Žánrový charakter jeho štvrtého „cestopisu“ Dojmy z Francúzka (1923), inšpirovaného krátkym pobytom v Paríži pri ceste z Južnej Ameriky do Európy, v podstate adekvátne vystihuje už sám názov.

     Myšlienka napísať román o štúrovskej generácii, ktorou sa Kukučín zaoberal už v závere svojho pražského obdobia, dostáva beletristickú podobu po príchode na Slovensko. Dva životopisno-historické romány Lukáš Blahosej Krasoň Bohumil Valizlosť Zábor (oba vyšli posmrtne r. 1929), fragmenty Košútky (1927), Klbká (1927) Pred pekný domec, ako aj expozícia k románu z čias bachovského neoabsolutizmu Rozmajrínový mládnik (1927) tvoria spolu románovú rapsódiu, ktorá mala byť rekonštrukciou mravných, sociálnych i spoločenských ideálov mladej romantickej generácie, jej revolučného vzopätia, pričom v odkazovej rovine je táto rapsódia pozoruhodná obrazom autorovho hľadania konštruktívnych vzťahov nielen vo vnútri národného spoločenstva zasiahnutého zložitými spoločenskými protipohybmi, ale aj medzi národmi samotnými.

     Z umeleckého hľadiska záverečná fáza Kukučínovej tvorby neprekonáva jeho tvorivý vrchol dosiahnutý v románe Dom v stráni, dôstojne však uzatvára jeho epickú koncepciu človeka prebiehajúcu od postáv, cez rodiny, rody, triedy až po vzťahy medzi národnými spoločenstvami. Martin Kukučín nebol teda len epikom slovenskej dediny tretej tretiny 19. storočia, ale ako to už postihla predchádzajúca generácia jeho interpretov (O. Čepan, J. Noge, I. Kusý a S. Šmatlák), bol i epikom životných protikladov a protirečení, ktoré sa usiloval postihnúť aj v univerzálnych spoločenských dimenziách.

Ondrej Sliacky