Kukučín nie je smieško, humor nie je uňho – aspoň nie vždy – niečím prvotným, prvotnou reakciou na javy sveta, ale reakciou druhotnou, reflektovanou. Chýba tu gogoľovský des z prázdnoty, ale nechýba smiech, alebo aspoň úsmev cez slzy, nechýba nerudovské „humorist do koutku jde a pláče“. Alebo ako hovorí Krčméry: „Objektivita Kukučínovho umenia je uvedomelá. Zapäl sa zrakom svojím do vecí a ľudí, aby sa neprepadol vo vnútornom smútku svojom. Smial sa, aby sa mu srdce nerozplakalo.“
Alexander Matuška
Kukučínova literárna univerzalita nie je vo všeobsiahlosti zobrazovaných javov života. Má synekdochickú povahu tak, ako ju má uňho všetko iné. Jej neodmysliteľnou súčasťou je aj zjednodušovanie, redukcia, nivelizovanie a deformovanie prvkov skutočnosti podľa tézy o podobnosti a následnosti javov, tézy o determinizme všetkého bytia. Vystačil s „kusom života“. Na ňom tento slovenský literárny „predsokratovec“ našiel človeka (oheň), prostredie (vzduch), prírodu (zem) a tradíciu (vodu). Nad týmito stálymi a časom aj spochybnenými istotami sa klenulo nepremenlivé jasné nebo, spokojné a tiché, nebo vyjasnené ako duša dieťaťa.
Oskár Čepan