Martin M. Šimečka, ktorého otca komunistický režim zatváral, mal sám zatvorené dvere do normálneho spoločenského života. A to bol preňho východiskový bod, keď sa začal venovať literatúre. V nej spracúva prevažne vlastné zážitky a odkrýva vlastný pohľad na svet. Takže v novelách Výpoveď, Žabí rok, Džin a v románe Záujem platí tento východiskový bod i pre postavu rozprávača, ktorá je v celej jeho prozaickej tvorbe nemenná. Ako autor i jeho alter ego je vrhnuté na okraj spoločnosti, čo má viac dôsledkov. Jedným je pocit osamotenosti a výlučnosti, ktorej sa chce zbaviť, ale nedokáže to. Ťažko nadväzuje kontakty s inými (a ak, tak len v úzkom kruhu „postihnutých“) a sústredenejšie sa zaoberá sám sebou ako typický individualista. Podradné zamestnania, ktoré mu zostali, hoci sa im poctivo venuje, ho nijako neabsorbovali. Vytvára si vlastný svet. Pravidelne behá v prírode, ani nie tak z lásky k športu, ako skôr preto, aby sám sebe dokázal, že môže posúvať hranicu výdrže prekonávaním seba samého, a keď na to príde – zvíťazí. Je to však zároveň posilňovanie kondície v systéme, ktorý človeka nielen ľudsky degradoval, ale ho aj zatváral do väzenia, a to tiež chcelo istú výdrž. („Šport som chápal ako spôsob prežitia. Chcel som prežiť komunizmus.“) A to je zároveň aj previerka vnútorných síl. Chce a musí prekonať vzmáhajúcu sa malovernosť a pesimizmus. Ak Šimečkov hrdina (a ten má, ako sme naznačili veľmi blízko k autorovi) si našiel oblasť slobody v behu, iný disident, Dominik Tatarka, nám vo svojich „písačkách“ dokázal, že sloboda sa dá nájsť aj v erotike a v sexe. Erotika má svoje miesto aj v Šimečkovej tvorbe. Postavou rozprávača v novelách je mladý chlapec po maturite, ktorý má prirodzený sklon k druhému pohlaviu. Aj tam je však jeho výber, vzhľadom na konkrétnu situáciu, dosť obmedzený. Stýkať sa môže v podstate len so seberovnými. Jeho citové a erotické väzby úzko súvisia najskôr s ľudskou spolupatričnosťou, pomáhajú mu prekonávať osamelosť a izoláciu. Vzťah Šimečkovej postavy k „nepriateľskému“ komunistickému režimu sa neodvíja v rovine osobnej ukrivdenosti. Kritika režimu, lebo aj tá je v texte, má podobu svedectva jedného ľudského osudu, realizuje sa cez holé fakty. Pritom sa Šimečkov rozprávač nesituuje ani do roly hrdinu. Uvedomuje si, že za istých okolností by mohol aj zlyhať. Zároveň je však presvedčený, že pravda je na jeho strane, a toto presvedčenie mu režim nemôže vziať; ani vtedy, keby mu hrozilo väzenie. Obrana vlastnej pozície dáva príbehom mravný rozmer. Po zmene režimu v roku 1989 sa Šimečkov prozaický subjekt dostal do novej situácie. Ocitne sa vo víre politických aktivít a v centre revolučného diania. A v novelách niet stopy po ukrivdenosti, v románe Záujem zasa chýba pocit zadosťučinenia. Vedome odmieta stať sa hrdinom Novembra. Zúčastňuje sa, ale nesplynie. Aj k novej realite je kritický ako k tej starej. Vidí, ako sa „čisté“ ideály dostávajú do vleku rozličných záujmov (názov románu nie je vôbec náhodný), ako sa k nim priplietajú nové motívy (nacionalizmus), ako sa časťou hnutia zrádzajú. Je vo veci, ale aj nad ňou, chce si zachovať samostatnosť, s ktorou vstúpil do revolučného procesu. Nechce sa rozplynúť ani medzi tými, s ktorými súhlasí. Ale výlučnosť tiež nie je ideál. Rezignáciou na politiku sa chce tejto výlučnosti zbaviť. Záverečná scéna v románe nesie v sebe symboliku: rozprávač (mimochodom, nikde sa nedozvieme jeho meno) zabije potkana, ktorý šarapatí v skrini. Tým ako by zabil všetko to staré i nové zlé, ba vari i čosi v sebe samom. Tak sa vyviaže zo vzťahov, ktoré mu čas vnútil, a posilnia sa v ňom väzby, ktoré sú dôležité pre nás ako obyčajných ľudí. Martin M. Šimečka je typ racionálneho prozaika, ktorý emocionalitu nahradil vášňou analyzovať, to znamená nachádzať v každej situácii a v každom postoji nejaký zmysel. Do rámca obrazu: ako to bolo, vkladá teda aj otázku, aký význam to všetko malo. Jeho analýzy sú strohé a bezohľadné a taká je aj sebaanalýza každého rozprávača. Je to svet konkrétnych zážitkov a skúseností, ale aj ich prehodnocovanie ratiom, ktoré vidí svet ako problém. Je to svet bez harmónie, a teda aj bez poézie. Analýzy sú kruté, no pravdivé. Navyše artikulované tak, že nielen zaujmú, ale priamo vtiahnu čitateľa do viacrozmerného Šimečkovho vesmíru. V početných esejach autor tematizuje tie isté problémy, ktoré nastolil v novelách a románe. Väčšina z nich sa týka aktuálnych spoločenských a politických otázok, ako ich prinášala na stôl prevratná doba. Časť z nich je venovaná kultúre (esej o Dominikovi Tatarkovi a i.).
Vladimír Petrík
