Martin Solotruk vstúpil do literatúry na prelome 80. a 90. rokov na stránkach časopisov Fragment, Romboid a Kultúrny život.
Knižne debutoval básnickou zbierkou Tiché vojny (1997). V podstate konvenčnú tematiku (detstvo, rodina, medziľudské vzťahy) v nej stvárňuje postupmi, ktoré – v kontexte najmladšej poézie ojedinelo – tvorivo sprítomňujú snaženia najmä trnavskej skupiny a Osamelých bežcov. (Napríklad jeho záujem o významotvornú funkciu detailu odkazuje k J. Mihalkovičovi či k I. Štrpkovi, ale aj Š. Strážayovi.) Kritika upozorňuje aj na súvislosti s poetikou amerického básnika J. Ashberyho.
Jednotlivé básne sú skomponované z konkrétnych vnemov, detailných pozorovaní a originálnych úvah, často fragmentárnych či na prvý pohľad nesúrodých. Východiskom Solotrukových básnických správ a reflexií je akcentovane banálna každodennosť a antipoetická telesná skúsenosť. Zaujímavý je zvyk ironicky i sebaironicky profanizovať reflexie na vysoké témy telesnou skúsenosťou a naopak, čerpať z banálnej každodennosti podnety na britké sentencie i ďalekosiahlejšie úvahy. Pocitovo-reflexívne zameranie svojej poézie básnik komplikuje tendenciou budovať sémantiku nielen na obraznom tlmočení emocionálnych, zmyslových a mentálnych zážitkov, ale aj cez zhodnocovanie textovosti básne. Medzi tieto postupy patria hrové sekvencie založené na materiálovom prístupe k jazyku, najmä k jeho zvukovej stránke, ale najmä kontextuálne aktualizovanie frazeologizmov, klišé mediálneho jazyka, tradičných symbolov a autorových konštantných motívov.
V druhej knihe Mletie (2001) Solotruk svoj subjekt aj s jeho sociálnymi vzťahmi markantnejšie zasadzuje do urbánneho životného priestoru. Aktualizuje pritom žáner básnického pásma vyjadrujúci subjektívnu skúsenosť s dynamikou a premenlivosťou moderného sveta. Zodpovedá tomu voľný verš, polytematickosť textu, uplatnenie časového aj priestorového strihu a princípu montáže, asociatívna práca s motívmi etc. Skladba má rapsodický ráz, jednotlivé sekvencie možno čítať aj ako relatívne samostatné úseky-básne, čomu zodpovedá aj prítomnosť významovo neurčitejších pasáží či rezignácia na pevnejšie „vystuženie“ sémantiky textu vnútrotextovými odkazmi.
Solotrukov básnický subjekt transparentne odkazuje na empirický autorský subjekt, čo sa zvlášť vyníma na pozadí „zahmlievacích“ procedúr, ktoré na nositeľovi básnickej výpovede vykonávajú autorovi rovesníci (dekonštruovanie subjektu P. Macsovszkým, štylizácie P. Šuleja či M. Habaja). Bezprostrednosť výpovede je pritom komplikovaná využívaním širokej škály gramatických osôb, cez ktoré subjekt vyslovuje svoje zážitky, postrehy, komentáre a úvahy (ja, ty, my, on). Ich premenlivosť potom umožňuje demonštrovať vnútornú aj vonkajšiu premenlivosť a viacvrstvovosť súčasného života, slúži na posilnenie dojmu stierania hraníc medzi subjektívnym a objektívnym a na exponovanie fluidnosti identity moderného človeka. Tento postup umožňuje aj relativizujúcu hru s „autentickosťou“ básnickej výpovede.
Takýto zmysel pre ambivalenciu zjavne signalizuje už zvolený názov diela. Mletie v prvom pláne označuje pracovný postup drvenia, zjemňovania, teda premeny nejakej suroviny na použiteľné čiastočky, v prenesenom význame slúži aj na pomenovanie mechanického rečového aktu, rýchleho a prázdneho „rapotania“. Jedna rovina názvu teda pomenúva efektívnu činnosť a druhá neproduktívnu aktivitu. Z pozície titulu ako významovo zvlášť exponovaného miesta umeleckého diela sa tak sebaironicky exponuje dvojznačnosť básnického pomenúvania, premieňania životnej skúsenosti so svetom (v ktorom je navyše stále „mela“) na literárny text.
Dynamická premenlivosť subjektu v Mletí je len odrazom nestálosti, mnohorakosti, ale aj vzájomnej súvzťažnosti prvkov sveta, ako ju Solotruk vníma už v debute. Cez motívy kvapiek, zŕn, bublín, kolies etc., ktoré sú súčasne nedeliteľnými atómami aj expandujúcimi vesmírmi, jadrami aj prázdnymi miestami, sa sugeruje predstava až fraktálnosti sveta. Solotrukovo písanie tak podáva život aj za nepriaznivých či krízových okolností ako príležitosť na permanentný závrat. Jeho výpovedné postupy nemajú za cieľ akcentovať frustrujúce dôsledky toho, že neprestajne metamorfujúca skutočnosť je vždy uchopiteľná len útržkovito, ale vyvierajú zo záujmu o možnosti vnímania. V jeho koncepte sveta majú javy zmyslovo vnímanej reality funkciu znamení, ktoré vzrušujúco provokujú človeka k neustálej všestrannej aktivite. Zosobnením tejto predstavy je básnický subjekt „osamelý cyklista“ (Macsovszky). Je to človek, ktorý sa na dynamicky premenlivý súkromný, verejný aj prírodný časopriestor adaptuje tým, že aktívne prijíma a vyhľadáva zážitky a podnety všetkého druhu, pretože si je dobre vedomý vratkosti svojej stability v ňom. To vytvára príležitosti na inscenovanie situácií, pri ktorých na nestálosť vecí aj ľudských súdov o nich, čiže neuchopiteľnosť sveta, nazerá z nadľahčeného a nadľahčujúceho stanoviska. V explicitnej podobe intenciu tohto prístupu vyjadruje výrok, že človek sa má takto „naučiť chodiť aspoň trošku po svojich”.
Vzhľadom na povedané radno Solotrukovu tvorbu chápať ako postmodernú transformáciu civilizačnej poézie a poézie súkromia.
Jaroslav Šrank
