Martin Solotruk photo 2

Martin Solotruk

17. 7. 1970
Bratislava

Napísali o autorovi

„Solotruk, ako talentovaný žiak trnavsko-osamelobežeckej poetiky, sa v Tichých vojnách pokúsil o vskutku sizyfovské (z)reštaurovanie tej básnickej reči, kvôli ktorej dnes málokto siaha (s trpezlivosťou a pochopením) po Ondrušových, Stachových, Strážayových či Mihalkovičových zbierkach. (A keďže Martina Solotruka možno právom (a smelo) považovať za pokračovateľa spomenutých poetov, niet divu, že jeho Tiché vojny narazili na vysychajúcich vodách slovenskej literárnej kritiky buď na plytčiny nepochopenia, alebo na útesy odmietnutia, a pritom hmatateľného nezáujmu. Interesantný úkaz: práve tí, ktorí sa sťažujú, že dnešný hektický človiečik nemá dosť času na čítanie náročnejšej poézie, prejavujú pri recepcii solotrukovského spôsobu narábania s básnickou matériou najviac netrpezlivosti... Asi už majú vžitý nejaký model, schému pohodlne náročnej poézie.) Nezvyčajnosť svojho básnického prejavu Solotruk stavia – okrem iného – na narúšaní, uvoľňovaní, ohýbaní a prehýbaní zaužívaných syntaktických schém. Túto skúšku pružnosti väzieb možno chápať ako prejav radosti z reči sveta. Inak povedané: ten, kto už nevie, čo si počať s detailami viditeľného a so záchvevmi neviditeľného sveta, nedokáže už ani ohýbať – taký človek svoju vôľu k hre už kdesi (kedysi) premrhal. Solotruk touto vôľou k hre nemrhá. Jednoducho sa nenáhli. Trpezlivý výber materiálu (vyčkávanie na vhodný motív), sústredená práca s výrazom, uvážené konštruovanie stavby. (...) Ďalším neodmysliteľným symbolom Tichých vojen je koleso. Konkrétnejšie: bicyklové koleso. Možno ho chápať aj ako spojivko s osamelými bežcami zlatých šesťdesiatych. Solotruk: osamelý cyklista. Teda: roztáčač. Hráč. S guľou a v guli. Dojem, že Solotruk nám predkladá znepokojujúco dynamický, fragmentarizovaný kaleidoskop rozličných vizuálnych dojmov, nie je príliš vzdialený skutkovej podstate Tichých vojen: roztočené koleso, dúhovo-závratnú víziu cez svižne kmitajúce spice. Skutočnosť, teda svet vzťahov, predmetov a významov od čias renesancie už neobsedí pokojne ani v jednom zdanlivo nezvrátiteľnými definíciami vystlanom pelechu: Koleso zákona je roztočené, denne premáhame odstredivú silu ruského kola Fortúny (Rota Mundi), ktorá nás vytrvalo vyhosťuje z dnes už (z)rušeného, euklidovsky-newtonovsky (u)sporiadaného priestoru.“

Peter Macsovszky

„Žánrovo je Mletie básnické pásmo (pravda, s výhradou, ku ktorej sa ešte dostanem) napísané voľným veršom, kde autor pokračuje vo svojom debutovom básnickom rukopise. Evidentný posun je však v akomsi riedení textu, asociatívny prístup k písaniu dopĺňa istý druh civilnosti v básnickom prejave, ktorý sa iba veľmi jemne črtal aj v prvej knižke, predovšetkým ako básnikov zmysel pre pozorovanie a zameranosť na detail. Tento výrazový posun podporuje aj spôsob zalomenia textu v knihe: široké riadkovanie a faktická úspornosť textu na (dvoj)strane má svoj zmysel a čitateľovi avizuje určitú slobodu alebo nenáhlivosť v približovaní sa k sémantike celého pásma. Solotrukovo Mletie, na druhej strane, stráca energickú nabitosť básnikovho debutu, jeho tón je umiernenejší, emocionálne suchší, dalo by sa povedať (nebásnicky) vyrovnanejší, odstup lyrického subjektu od sprostredkovaných obsahov dokonca evokuje pocit vyprázdnenosti, ktorá sa za všetkým ukrýva ako jediná samozrejmosť. Dôležitú prácu v tomto smere vykonáva tradičná syntax opúšťajúca akúkoľvek hudobnosť verša; rytmické komponenty autor vo svojej básnickej skladbe uplatňuje iba pri akcentovaní významov vysunutých do samostatných, hoci aj jednoveršových strof. Je to však skôr kompozičná záležitosť ako jazyková, skôr sémantická ako paraverbálna. Solotrukovo pásmo oddeľuje od prózy iba zvonku diktovaná distribúcia významov do jednotlivých veršov a výrazne voľný, asociatívny ráz textového zápisu, ktorý otvára široké možnosti pre rôzne významové interpretácie. Sprievodným znakom už zmieneného civilizmu sa tak stáva strata poetizmu evokovaného na nižších, napríklad gramatických, morfologických, syntaktických štrukturálnych úrovniach textu a zvýraznenie komplexnejšieho sémantického rámcovania výpovede, ktoré, koniec koncov naznačuje už samotný žáner pásma, resp. poémy komponovanej ako celok. (...) Sémantika Solotrukovej básne-poémy vlastnou tiažou vyúsťuje do jediného vymedziteľného akcentu, ktorým sa postupne stáva topos rodiny (domácej kuchyne) a v jeho rámci, prirodzene, aj topos partnerského vzťahu. Spoza takto definovateľnej básnickej kulisy sa prediera na povrch otázka ani nie tak zmyslu, ako skôr povahy ľudského bytia. Interný subjekt básne zaznamenáva jeho premenlivosť, ale aj relatívnosť zvýznamňujúcich (sociálnych) kontextov, a súčasne istú návratnosť základných životných motivácií v akejsi oslabujúcej či zoslabenej intencii. V poéme sa striedajú syntetizujúce ambície básnického subjektu s potrebou zachovať zvýšenú mieru neurčitosti pri rekapitulácii a spracúvaní životných dejov a peripetií; pohyb jedným smerom okamžite vyvoláva opačné nutkanie – a v tejto nerozhodnuteľnosti sa ocitá aj vnútorný adresát či vonkajší recipient Solotrukovej poézie. Keďže s istou pravidelnosťou tu funguje práve len podobné rozkolísavanie identít a subjektívnych ambícií, zo sprievodných znakov poctivého hľadačstva postupne vzniká básnický mechanizmus, ktorý podsúva celej básni skryto opatrnícky prídych a súčasne simuluje akýsi kinetický efekt roz-zvažovania. De facto je však básnikovo hľadanie najmä hľadaním odvahy veci obnažovať, a nie zahmlievať. Preto jeho báseň-pásmo nezískava svoj profil a svoju estetickú moc prostredníctvom všetkých významových vrstiev a línií, ktoré by v ňom mohli a mali spolupracovať, ale je len sémanticky a kvalitatívne rozostrenou stopou úsilia byť veľkou formou.“

Stanislava Chrobáková-Repar

„Výpovednú hodnotu má voľba konštitučných prvkov tropiky a ústredných charakteristických motívov, integrujúcich významové siločiary básní (básne) do kompaktnej interpretačnej mriežky. V Tichých vojnách bol zastrešujúcim prvkom (resp. motívom) strom, ktorý sa fragmentárne vyskytuje aj v Mletí, no nie v natoľko príznakovej podobe. Konotácie s vyrovnávaním sa so stratou bazálnych istôt detstva, ukotvovaním v staro-nových miestach (či ľuďoch), hľadaním (orientačným behom?) dodávali zbierke prostredníctvom daného motívu určitý staticko-dynamický potenciál. V Mletí ho nahradila statika na úrovni jazykovej realizácie vyjadrená nadbytkom slovies v trpnom rode (ale aj slovnodruhovou príslušnosťou názvu zbierky). Statickosť ako rezignácia, ktorej signifikantom je diera, resp. čokoľvek charakteristické okrúhlym tvarom, vyvolávajúce predstavu prázdnoty, bezvýchodiskovosti, bezvýznamnosti, čokoľvek spochybniteľné už formou svojej existencie. Prostredníctvom zástupných pomenovaní (koleso bicykla, balón, ciferník hodín, zrnko soli) a slovesných vyjadrení asociujúcich okrúhlosť (nabaľovať, zaokrúhľovať, točiť sa, váľať, otvárať) autor reflektuje primárne spoločenské dianie. (...) Kvalitatívny rozmer hľadania v zmysle perspektívy východiska, charakteristický pre Tiché vojny, vytláča pozorovanie a reflexia.“

Jana Pácalová