Martin Vlado

7. 2. 1959
Košice
Žáner:
poézia

Komplexná charakteristika

Martin Vlado knižne debutoval zbierkou Prskavky (malé básne do tmy). Prejavil sa v nej ako básnik, ktorý si všíma drobné detaily, starostlivo ich vyberá, potom dlho prevracia v rukách a až tak ich pretvorí do podoby básne. Preto na prvý pohľad jednoduché záznamy vytvárajú vlastnú poetickú intenciu a tento zámer potom drží knižku vzácne pohromade. Vlado sa v nej pohybuje na rozmedzí krátkych aforistických foriem a poézie a niekedy naozaj iba slovko stačí na prechod od jedného k druhému. Jeho jazyk je každodenný – preto ani nevytvára zložitú obraznosť. Svoje metafory akoby maľoval po celej ploche básne. Jeho verše sa naozaj zdajú ako drobné prskavky, ktoré osvetlia moment alebo chvíľu, a my, ktorí sme na jej vnútornú krásu zabudli, sa z nej môžeme znova tešiť. V textoch druhej zbierky Kafédrála (sen ortodoxného kávičkára) sa naplno prejavilo lavírovanie medzi klasickou básňou a krátkymi formami, ako sú epigram, či aforizmus. Táto zbierka obsahuje len minimálne množstvo slov, potrebných na zachytenie významu. Jednotlivé texty sú malými záznamami z akéhosi denníka, zrkadlením krásnych drobností, hĺbavým odrazom či reflexiou. Pointa často stojí na homonymii alebo paronymii. Tému smrti a zomierania si zobral „na pretras“ v tretej zbierke Park Angelinum. Hrdinami jeho básní sa stávajú postavy, ktoré v bežnom živote zvyčajne obchádzame bez povšimnutia – starší ľudia, postihnutí, nevýrazní alebo odlišní pleťou. Básne majú vnútorný duchovný charakter a svojskú mýtickú intonáciu. Vlado tu však neskĺzava do lacného pohrávania sa s témou, nijako nepatetizuje, práve naopak, v duchu predchádzajúcich zbierok vytvára subtílny, zato stabilný svet, ktorý si všíma hodnoty pre mnohých z nás len marginálne. V tejto zbierke sa Vlado prejavil ako vyzretý básnik, ktorý nielenže chce hovoriť, ale aj má čo povedať a vie to podať svojským krehkým štýlom. Jeden z recenzentov tejto knihy poznamenal, že v je nej napriek téme smrti oveľa viac života ako v mnohých iných knihách. Autorov ďalší literárny počin je spojený s básnikom a prozaikom Petrom Bilým, s ktorým si spoločne zvolili tému nespavosti a každý po svojom ju spracoval v knihe Insomnia. Hoci téma je akoby „zvolená“, u Vlada dominuje ešte stále tematika predchádzajúcej knižky – teda zomieranie a smrť. Šestnásť básní však v možných interpretáciách ponúka aj takéto vysvetlenie, keď je lepšie byť „nespavcom v smrti“ a čo najtuhšie sa držať života – teda byť bdelým. To je, zdá sa, aj básnickým krédom tohto autora, ktorého zatiaľ poslednou vydanou publikáciou je Muž oblačného dňa. Jej básnický svet znova upozorňuje na detail, ponúka zastavenia v ponáhľaní a nesnaží sa prejsť čo najrýchlejšie k akýmsi ďalekým iluzórnym métam. Je v básnikovej prirodzenosti držať krehké črepiny zo života pohromade tak, aby sa z nich nestal gýč, ktorý okolo nás prejde a nič v nás nezanechá. Napriek tomu to robí s neuveriteľnou naliehavosťou, akoby podobné zastavenia začínali byť v dnešnom pretechnizovanom a literárne nafúknutom svete tým najdôležitejším.

Radoslav Tomáš