Martin Vlado

7. 2. 1959
Košice
Žáner:
poézia

Napísali o autorovi

Martin Vlado si obzvlášť všíma mýtus konca a začiatku, hranicu medzi skutočnosťou sveta tu a toho tam, ktorá je ostrá, no predsa neviditeľná, nepoznateľná dopredu... Vlado sa nebojí toho, čo možno znie príliš triviálne a bulvárno-emocionálne. Vie to totiž uchopiť s ľahkosťou, ktorá vydáva svedectvo o ruke majstra.

Martin Gajdoš

Vladova autorská pozícia bola pri jeho vstupe do literárnych vôd jednoznačne marginálna. Jeho naturel sa formoval bokom od skupín jemu príbuzných autorov. No zrejme nielen preto má v porovnaní s rovesníkmi osobitný štýl a poetický záber.

Peter Bilý

Martina V. dnes volá čas. Keď ráno žena odíde, prichádzajú tí, čo odišli. Neprítomní podávajú správy o prítomných. Nejde o kanvičky s vodou, skôr o kúdoly večne prekladaného dymu. Od rána do večera, od večera do noci a od noci do rána sa dejú zázraky. Pýtali sa na svet a Vlado im po vzduchu odkázal: „Buďte!“ A ony odvetili: „Už od včerajška sme.“ Až keď prídu obrazy... prídeme my. Poéziou hýbe obraz. Obraz sa iba tuší, a už mu to myslí.

Ilda Drugová

Vladove básne majú vnútornú štruktúru paradoxu, pracujú s jemnou iróniou, ktorá nikdy neprechádza do sarkazmu. Paradoxná pointa na ich konci dáva do spätného pohybu celú báseň, zrazu urobí pred nami pohyb celým „telom“, ožije. (...) Zbierka Obnovovanie kvetu hovorí o tom najpodstatnejšom. Prečo žijeme, prečo píšeme, koho a prečo ľúbime, prečo sa bojíme a ako svoj strach zo života i smrti prekonávame: napríklad aj písaním a čítaním básní. Teda tvorbou malých nesmrteľností.

Jozef Čertík

Po niekoľkých básnických zbierkach (jednej v autorskej spolupráci s Petrom Bilým) sa Košičan Martin Vlado predstavuje aj ako prozaik, poviedkami i črtami v knihe Mestský pustovník. Dotýka sa vnútorného sveta človeka, ktorý sa tu nachádza sám, v hraničných polohách, na míľnikoch svojej citovej existencie. Drobnohľad pocitov, nedeľná chvíľka depresie i rozkoše, pomalé umieranie a znovuzrodenie morálky – vo Vladových textoch nájdete všeličo... Píše divokým perom rôznorodo, jeho príbehy sa neodlievajú z jednej formičky. Krátke prozaické žánre mu dávajú slobodu vo vykresľovaní životných póz, situácií a osudov. Nepotrebuje do textu zanášať zbytočnosti, a preto zanecháva priamočiary odkaz – dojem. Dojmová, tak by sa dala označiť táto narácia, nebyť hĺbkovej štruktúry textu a niekoľkých vrstiev usúvzťažnených motívov. Texty sú sústredené v štyroch častiach, kompozične zaujme špecifické radenie dejových sekvencií, tiež použitie podkapitol, odsekov s odmlkou (a pomlčkou), čo nápadne pripomína strofiku básnictva. Napokon próza je popretkávaná príležitostnými básňami, čím sa autor opäť odvoláva na svoj umelecký pôvod. Takisto je veľmi zaujímavé sledovať, ako (alebo nakoľko) je možné bývalý lyrický subjekt zosobniť do úlohy postavy či rozprávača v próze. Reflexia samého seba, spoločnosti i svojho okolia vo Vladových textoch zahmlieva hranicu medzi fiktívnosťou rozprávačstva a autobiografiou. O tom, kam patrí nenaplnená láska, chlapec zo zamrznutého jazera, kamarát opaľujúci sa na cintoríne alebo kňaz s ľúbostnými avantúrami, by nám vedel porozprávať asi iba sám autor.

Peter Rybanský