Úvaha o siedmom románe Martiny Monošovej prichádza v čase, keď už je na svete (a verím, že aj úspešne medzi čitateľmi) jej ôsma kniha (Perly tej druhej). Presvedčenie o úspešnosti nie je iba povinnou zdvorilôstkou autorke, ale reálny predpoklad po prečítaní knihy, o ktorej je práve reč. Monošová patrí k autorkám, ktoré svoju literárnu skúsenosť vedia využiť v prospech vlastného talentu a priniesť popri zábave z čítania aj hodnotný umelecký zážitok z dobrej štylizácie, premyslenej kompozície, gradujúceho deja, plného zvratov a prekvapení na jednej strane, zároveň však aj "rámcovo predvídateľného", čo prináša uspokojenie aj menej náročnej čitateľskej duši.
Autorka má jasno, komu píše svoje romány. A má jasno aj v tom, kam sa sama zaraďuje svojou tvorbou. Medzi úspešné tvorkyne, na ktoré sa estétsky pohľad skupiny kritikov pozerá trochu zhora, trochu cez prsty, trochu s úsmevom a možno ani nepozerá. Všetko neprávom, treba dodať. Lebo román Miluje-nemiluje, idem! nepochybne má zopár pozoruhodných umeleckých kvalít, ktoré ho radia k vyspelej súčasnej slovenskej epike.
Ak si Monošová pre kompozíciu tohto románu zvolila časové rámcovanie súčasnosťou a doň umiestnila v najnovších našich dejinách azda najrušnejšie skoro štvrťstoročie, ukazuje sa, že má nielen šťastnú ruku, ale aj zmysel pre zaostrovanie na detaily (charakterov, citových prežívaní, vzťahov muž-žena, partner-partnerka!, čím takpovediac zdôveryhodňuje text. Striedavo ho „vkladá do úst" protagonistkám Andrei a Kristíne a videnie skutočnosti tak „prešvenkúva" do ich videnia. Prezrádza na seba, že dobre pozná ľudskú dušu, že sa v nej dokonca vyzná, teda zjednodušene povedané, je dobrá psychologička. Ľahko však byť dobrou psychologičkou, keď tie najnáročnejšie pokusy uskutočnila takrečeno na vlastnej koži; o čiastočnej autobiografickosti textu/románu totiž asi netreba pochybovať. No je to tak v poriadku, ba v duchu umeleckých odkazov tých najlepších (nielen) našich tvorcov.
Jazyk románu prezrádza dôslednosť. V rovine rozprávača (je jej len málo) si zachováva vysokú kultivovanosť, v rovine postáv, ktoré prerozprávajú prakticky celý román, sa autorka prispôsobuje hovorovému štýlu a robí to veľmi citlivo a skúsene. Iný hovorový štýl bol v časoch predprevratových a v časoch prevratových zmien spoločnosti, kam ukladá začiatok príbehu, iný je na prelome tisícročí. A autorka je v tomto možno až minuciózne dôsledná.
Protagonistky Andrea a Kristína sú, pravdaže, ako postavy najplastickejšie, no len v máločom za nimi zaostáva rad „vedľajších postáv", predovšetkým mužov, ktorí im vstupujú do životov, aby im ich komplikovali a strpčovali, vzápätí z nich utekajú, aby boli veci ešte horšie a komplikovanejšie a aby si šikovné ženy so všetkým priam bravúrne poradili. (K vedľajším ženským postavám sa autorka správa akosi vľúdnejšie a s nadhľadom, dokazuje to napríklad postava Kristíninej matky.)
Mechanické zaraďovanie a zoraďovanie literárnych textov (prevažne) ženských autoriek do kategórií (prevažne) "ženskej" literatúry neobstojí nielen v prípade tohto románu, ale pociťuje sa (aspoň v slušnej spoločnosti by sa malo pociťovať) ako povrchné a neveľmi slušné.
Už dlhší čas sme svedkami –-tento román je iba ďalším dôkazom – nezvyčajného úspechu textov/kníh/knižiek práve tejto proviniencie nie pre povrchnosť deja a schematickosť či plošnosť postáv, ale naopak, pre ostrosť videnia (najmä súčasných) reálií, plastickosť ich zobrazenia a nezvyčajnú živosť i životaschopnosť protagonistov (a najmä protagonistiek) týchto príbehov.
Siedmy román Martiny Monošovej Miluje-nemiluje, idem! rozhodne nepatrí k (výlučne) zábavnému čítaniu, hoci zábavnosť je (môže byť) jednou z tých dôležitejších jeho funkcií. V každom prípade je čo čítať (ako sa ukázalo, aj o čom písať) a aj o čom premýšľať. Autorka nedáva na všetko pohotové odpovede. Naopak, dáva zaujímavé otázky a na tie nech si odpovedia čitateľky samy. Mali by aj čitatelia, Monošovej román totiž nie je len svetom žien.
Peter Mišák
