Maša Haľamová je nám vzácna aj z inej stránky. Jej pohľad na veci nie je prepiatou sentimentalitou. Z každého slova vyžaruje premožená bolesť, uzmierenie, hrdinstvo viery, detská oddanosť životu a jeho biedam. Vytýkala sa jej svojho času závislosť na Wolkerovi. Je pravda, že Maša Haľamová si Wolkera obľúbila, ale nikdy nevyjadrila iný zážitok než svoj. Jej verš je úplne svojský a korení celým svojím zložením v jej povahe a v jej živote. Hodnotu má všeľudskú a môže ho čítať dieťa práve tak ako dospelý. Vo svojej tendencii po nevyumelkovanosti Maša Haľamová nepoužila teraz ani rým, aby jej verš príliš krátko nezvučal a predsa tieto tiché nálady a spovede s náhodným rýmom znejú lahodne.
Milan Pišút
Nie je vždy rozhodujúce, koľko kníh básnik napísal, ale čo v nich povedal a ako to umelecky vyjadril. Preto sa ochotne zriekame kvantity a radšej berieme do rúk útle knižočky, v ktorých – povedané s Ivanom Kraskom – je "na každom slove krv prischnutá". Maša Haľamová je tiež z rodu takýchto básnikov. Extenzitu autorkinej tvorby vyvažuje intenzita zážitku, schopnosť koncentrácie len na otázky a javy, ktoré vnútorne pociťovala a pociťuje. Pravdepodobne preto jej dielo nenarástlo do šírky a nerozbiehalo sa na viaceré tematické smery. Hoci je poézia Maše Haľamovej bytostne zviazaná s jej ľudským a umeleckým subjektom a napája sa predovšetkým z jej vlastných citových prameňov, nebolo by správne zužovať jej významové a estické jadro len v takomto subjektívnom slova zmysle. Svet básnickej tvorby Maše Haľamovej je totiž aj svetom mnohých iných ľudí a má pri veľmi jednoznačnom osobnom tóne objektívnu platnosť. Pritom Haľamová dobre vie, že poézia nemá poučovať ani moralizovať. Môže však sprevádzať človeka ako hlas jeho svedomia a zjemňovať jeho zmysly pre veci, na ktoré v každodennom zmechanizovanom živote dávno zabudol, alebo sa stal ich obeťou.
Milan Tomčík
Poézia tejto autorky šla natoľko svojou cestou, natoľko mimo striedania literárnych vkusov a taká nezávislá od nich, že vlastne stráca význam ich vymenúvanie a charakteristika (azda iba s výnimkou určitých odleskov proletárskej poézie a poetizmu). Rozhodujúcou časťou svojej existencie žilo a žije toto dielo mimo kohútích stráží literárnych manifestov. Práve tak, ako jeho autorka sama žila desaťročia mimo literátskeho, ba priam mimo civilizačného ruchu a prostredia. A predsa čitateľská potreba reedícií jej diela prichádzala vždy podľa akýchsi hviezdnych hodín, pozvoľna a pravidelne ako tatranská jar. O čom sa mi teda chce hovoriť? O dráždivom tajomstve, o hlbinnej záludnosti takzvanej prostoty. O tom, že budeme potrebovať ešte veľa informácií, aby sme sa na to, čomu dnes hovoríme prostota, vedeli aspoň správne pozrieť, ak už nie pochopiť jej tajomstvo. Zatiaľ je to nie ani tak vedec ako skôr básnik, ktorý vytušil hĺbku prostoty, jej nesmierne zložitú väzbu na veci dosiaľ nevysloviteľné. Bol to básnik, kto povedal, že múdrosť tohto druhu je ľuďom nadovšetko potrebná, i keď zložitosti rozumenú skôr než prostote (ako doložil s miernou iróniou). Prostote ako nesprostredkovanému výrazu, zvuku samého bytia, ako niečomu, čo nie je závislé iba od komplikovane bezchybných prepojení buniek človekovho mozgu, pretože tá zvesť sa už predtým odohrala v jeho tele, ba v tele jeho predkov.
Milan Rúfus
Už týmito dvoma útlymi zbierkami básní (Dar, Červený mak) sa Maša Haľamová natrvalo vpísala do básnickej pamäti medzivojnového obdobia, ba celej modernej slovenskej poézie, pričom sa zdalo, že aj ona si zvolila kraskovský údel predčasne odmlčaného tvorcu. Až po odstupe vyše tridsiatich rokov takýto údel zlomila a vydala tretiu zbierku Smrť tvoju žijem (1966), podnietenú skonom milovaného a blízkeho človeka. A je prinajmenej zaujímavé, ak nie priamo dojímavé, ako výrazne sa aj po toľkých rokoch znova potvrdila opravdivosť básnického talentu Maše Haľamovej i hĺbka jeho ľudskej zrelosti. Dokázala to zrejme preto, že poézia bola v jej bytosti virtuálne prítomná stále, aj vtedy, keď ju nepoužívala na písanie básní.
Stanislav Šmatlák
Nepoznám v slovenskej poézii poetku, ktorá by bola lepšie vyslovila stavy dievčenskej duše, jej radosť, nehu, nepokoj i pokoru ako Maša Haľamová, hoci jej ľúbostná lyrika ráta iba okolo tridsať básní. A možno práve preto: Haľamová vyslovila iba to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, čo nemohla nevysloviť. Písala iba to, čo sa jej bytostne dotýkalo, čo bolo osudom jej srdca. Haľamovej ľúbostná lyrika osciluje medzi dvoma hraničnými pólmi lásky: medzi jej zrodením a smrťou. No v čom je Haľamová naozajstným majstrom, je básnická drobnokresba. I tie najmenšie záchvevy dievčenskej duše zachytáva v kryštalicky presných a čistých tvaroch, ktoré svojou krehkosťou pripomínajú prácu starých zlatníckych majstrov. Básne Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová a iné patria ku klenotom slovenskej ľúbostnej lyriky.
Ján Turan
Vo Vysokých Tatrách Maša Haľamová napísala aj svoje prvé dve básnické zbierky. Prvá z nich Dar (1928) vyvolala veľkú pozornosť hneď po svojom vyjdení. Maša Haľamová sa v nej prejavila ako poetka čistého ľudského citu a zrelého umeleckého tvaru. Ďaleko od literárnych centier akoby sa povzniesla nad všetky pokušenia moderného básnenia a jeho experimenty a vsadila na čistotu a presvedčivosť jednoduchosti slova i básnického tvaru. Spontánne pochopila, že najväčšia krása je v jednoduchosti a prirodzenosti. S týmto náhľadom na umenie a poéziu napísala i druhú básnickú zbierku Červený mak (1932), v ktorej krehkú ľúbostnú a prírodnú lyriku výrazne rozšírila o motívy sociálneho súcitu a účasti s trpiacimi. V tatranských sanatóriách sa s nimi stretávala každý deň.
Jaroslav Rezník
Tú zázračnú jednoduchosť a prostotu svojho slova nezískala Maša Haľamová ľahko. Skromná, zdanlivo na okraji literárneho aj životného diania, zaiskrila bez experimentov a bohémstva, bez toho, aby sa viditeľne priklonila k niektorému z dobových umeleckých prúdov. Jej zbraňou bola len úprimnosť, s akou hovorila o svojich nezahojených ranách, nefalšovaná citová skúsenosť dievčenského srdca a neskôr zrelá skúsenosť ženy a človeka: "na koniec diaľky / čo v srdci rastie - / nedôjdem".
Anna Ondrejková
