Michaela Rosová patrí do pomerne silnej generácie spisovateliek narodených koncom sedemdesiatych a v prvej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia, ktoré do diania v slovenskej literatúre vstupovali postupne po roku 2000. Táto generačná vlna má výrazný podiel na premene „rodovej tváre“ slovenskej literatúry – možno povedať, že väčšina jej výrazných hlasov dnes patrí ženským autorkám. Najmä svojou druhou knihou, útlou novelou Dandy (2011) sa svojským spôsobom pridala k silnému generačnému objavovaniu témy cudziny (resp. domova) a k novému, európskou skúsenosťou mladých ľudí zmenenému prístupu k otázkam individuálnej, ale aj národnej či kultúrnej identity, ktoré silne rezonovali medzi generačnými čitateľmi a kritikmi (výrazne tieto problémy otvorili najmä S. Žuchová, I. Dobrakovová a Z. Kepplová). Kritika v súvislosti s touto množinou próz upozorňovala aj na „návrat subjektu“ a obnovovanie „identitnej“, autobiografizujúcej línie, ktorá bola v slovenskej próze výrazne oslabená postmodernými textovými postupmi populárnymi najmä v deväťdesiatych rokov 20. storočia.
M. Rosová si od tohto prehodnocovania naznačených problémov, ale aj naratívnych postupov a filozofických východísk zachováva istý solitérny odstup a spomenutý recepčný a kritický rámec skôr dotvára, ako by ho sama výraznejšie formovala a ovplyvňovala. Najmä jej Dandy spôsobom rozprávania aj vzťahovou témou zasadenou do prostredia medzinárodnej študentskej komunity v Berlíne konvenoval už spomenutému dopytu po generačnom znovuotváraní existenčne ladených otázok, čo sa prejavilo aj postupom do finále ceny Anasoft litera.
Rosovej knižný debut, román Hlava nehlava (2009), je reflexívne ladená próza, ktorej sujetové „centrum“ tvorí problémový, rozličnými vonkajšími okolnosťami (najmä samovražda Samovej priateľky) ovplyvnený vzťah dvoch hlavných postáv, mladých súrodencov dvojičiek Dany a Sama. Príbehová línia je však zatlačená do úzadia početnými reflexiami a digresiami, čo možno považovať za charakteristickú črtu Rosovej rukopisu. V jej prózach prevažujú opisy, úvahy autorského rozprávača a jednotlivých postáv a naratívne odbočky s rozličnou mierou estetickej funkčnosti. V prípade tejto knihy zohrávajú dôležitú úlohu aj nostalgické spomienky dvojičiek na detstvo, rozhodujúcim priestorom románu je myjavská dedina (postava starej matky) v konfrontácii so „svetom“ (Košice, Brno, Praha, Izrael...).
Nateraz posledná kniha Malé Vianoce (2014) je náčrtom života pomerne uzavretej komunity v malej slovenskej dedine v súčasnosti. Novela nemá nosný príbeh, je zložená z množstva drobných príbehov, či skôr tragikomických príhod a anekdot, ktoré sú scelené jednotnou perspektívou vecného, na každodennom dedinskom živote nezainteresovaného rozprávača. „Hlavnou postavou“ sa v podstate stáva kolektív – dedinský svet ako celok s celým charakteristickým spektrom sociálne ohrozených a vylúčených obyvateľov (deti, starí ľudia, Rómovia, problémy s nezamestnanosťou, alkoholizmom a pod.). Celková modalita prózy vyznieva takmer harmonizujúco, podobne ako v predošlých knihách je však znejasnená množstvom parciálnych postrehov, úvah a dialógov, ktoré zostávajú nerozvinuté, len naznačené.
Radoslav Passia
