Michal GÁFRIK (manželka → Gizela Gáfriková) r. 1945 – 50 študoval na gymnáziu v Lučenci, 1950 – 55 slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Slov. univerzity, resp. UK v Bratislave. Po štúdiách pôsobí stále v Bratislave: od r. 1954 bol redaktorom Slov. vydavateľstva krásnej literatúry, r. 1955 – 73 interný ašpirant a vedecký pracovník Ústavu slov. literatúry SAV, odkiaľ v období normalizácie musel odísť. Niekoľko mesiacov pracoval v Univ. knižnici, odkiaľ ho takisto prepustili, mal zákaz publikovať, ako aj pôsobiť v oblasti kultúry. Od r. 1974 pracoval v Ústave racionalizácie v stavebníctve (ako technicko-hospodársky pracovník), od leta 1979 na Mestskej správe Slov. štatistického úradu. R. 1990 sa vrátil na pôvodné pracovisko do SAV. Ako literárny historik a textológ sa sústreďuje na výskum slov. literatúry 20. stor., zvlášť Slov. moderny, pričom osobitnú pozornosť venuje dielu Ivana Kraska, Martina Rázusa a Janka Jesenského. Okrem časopisecky publikovaných vedeckých štúdií vydal monografické práce Poézia Slovenskej moderny (1965) a Próza Slovenskej moderny (1993), súbor štúdií Na pomedzí moderny (2001), monografiu Básnik Janko Jesenský (2006), dva zväzky Súborného diela Ivana Kraska (1966, 1993). Pre dlhodobý pracovný a existenčný postih „súborné“ vydanie ostalo však nedokončené. Autor samizdatovej publikácie Etická próza Martina Rázusa (1979), súboru štúdií Rázusovské návraty (1995) a 2-zv. monografie Martin Rázus – osobnosť a dielo (1998, 2000). Okrem toho pripravil výber z poézie Ľ. Podjavorinskej, Spisy J. Jesenského a jeho ľúbostnú korešpondenciu (Listy slečne Oľge), antológiu prózy slovenskej moderny Koniec lásky (2007). Výber z odborných a publicistických článkov tohto literárneho vedca vyšiel v r. 2010 pod názvom V spätnom zrkadle.
