Michal Habaj photo 2

Michal Habaj

3. 12. 1974
Bratislava
Pseudonym:
gynonymum: Anna Snegina
Žáner:
literárna veda, literatúra faktu, poézia, próza, iné
Krajina:
Slovensko
Národnosť:
Slovensko

Komplexná charakteristika

Aktívnu prítomnosť M. Habaja v našej literatúre definujú najmä dve tvorivé aktivity: básnická a literárnovedná. Prvé štyri Habajove básnické zbierky sa podieľali na formovaní experimentálno-dekonštruktívnej tendencie v našej poézii, najnovšie dve básnické knihy zasa výrazne prispievajú ku kontúrovaniu postkonceptuálne orientovanej lyriky. Habaj ako literárny vedec zameriava sa najmä na výskum slovenskej modernej a avantgardnej literatúry, poézie aj prózy 2. polovice 20. storočia.

Básnickým debutom 80-967760-4-5 (1997) sa M. Habaj prihlásil k radikálne anestetickej poetike P. Macsovszkého (na obálke sa označil za Veľkého Epigóna), zároveň ním však vykročil aj vlastným smerom, keď sa sústredil na prienik poézie a popkultúry. Jednotlivé básne sú zostavené z privlastnených textov rôzneho pôvodu (najmä literárna veda), prípadne parodicky imitujú ich konvencie. Svojím sebareferenčným zameraním rezignujú na chápanie básne ako autentickej intímnej výpovede a sústreďujú sa na odhaľovanie jej simulatívnej podstaty a nekompetentnosti voči realite. Každý pokus o ucelenú a zmysluplnú výpoveď je zámerne dovedený do fiaska, zacyklenia, rozkladu (napríklad eliminovaním plnovýznamových slov). Protiestetickosť zbierky podčiarkol Habaj aj tým, že za jej názov prijal čiarový pokladničný kód, prideľovaný inštitucionálne. Tým sa tiež vysmieva z konvenčného vnímania autora ako záruky originality, zmyslu a vážnosti básnickej výpovede. Ďalším iritujúco hravým zmiešaním „vysokého“ a „nízkeho“ je „zavírenie“ poézie popkultúrou. V rovine kompozície zbierky je napríklad zjavná inšpirácia princípmi televízneho programu, podobný znižujúci význam má štylizácia lyrického subjektu do funkcie seriálového hrdinu. V intenciách vyššie naznačeného relativizovania výpovedných kompetencií básne pritom v zbierke dominujú práve parazitné formáty, metatexty: básne-reklamy, básne-upútavky, návody na použitie a súťaže.

Od zbierky Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej básnik hľadá spôsob, ako vysloviť vlastnú životnú skúsenosť s presahom do súdobých kultúrno-civilizačných procesov. Rámcovou situáciou je premena životnej reality na metarealitu a odrazy tohto procesu v emocionálnej, myšlienkovej a telesnej stavbe súčasného človeka. Pretože relevantný zásah do reality sa ukazuje ako nemožný, subjekt vo svete stotožnenom s karaoke štúdiom nachádza uspokojenie v ambivalentnom, obdivno-ironickom komentovaní diania a najmä v estétskom rojčení nad opojno-úzkostnými možnosťami civilizácie. Habajove texty sú tak často skôr epicko-reflexívnymi projekciami a víziami než záznamami autentických zážitkov či intímnymi spoveďami. Rozpoznanie recyklačného charakteru a evidencia znepokojujúcich efektov dnešnej kultúry však postupne do nadšenia primiešava aj nostalgiu za arkadicky vnímanou minulosťou. Pod povrchovou kyberpunkovou inštrumentáciou možno v Habajových textoch čoraz intenzívnejšie začuť aj melancholický podtón atmosféry fin de siècle. V centre zbierky Korene neba. Básne z posledného storočia (2000) tak už stojí sugestívny spor, keď Habajov subjekt za fascinujúcou metareálnou povahou prítomnosti objavuje eróziu zmyslu a vníma aj dezertifikáciu vlastnej citlivosti. V súbore Básne pre mŕtve dievčatá (2003) sa potom presadzuje práve melancholická a dekadentná zložka Habajovho postoja. Neprestajne pritom dbá o to, aby neustrnul v prvoplánových vyjadreniach, takže svoju výpoveď rafinovane komplikuje významovou, hodnotovou a modálnou neurčitosťou, respektíve ambivalentnosťou.

Z tematického hľadiska je výraznou sférou záujmu tejto poézie ženský svet. Tento prvok, ktorý (aj priamo) odkazuje na poetiku J. Smreka či V. Nezvala, no ktorý paradoxne obsahuje aj stereotypne mizogýnnu zložku, je aktualizáciou kultúrne tradovanej roly ženy ako inšpirátorky, hýbateľky zmyslov, emócií a imaginácie. Dievčatá a ženy sú častými objektmi aj adresátkami básnikových výpovedí. V prvých zbierkach ho priťahujú aj iritujú tým, ako stelesňujú preestetizovanosť a metareálnosť súčasného sveta. Postupne sa s nimi spája aj motív nedostupnosti či neudržateľnosti lásky, porozumenia, vzájomnosti.

Pre Habajovu poéziu je typický aj civilizačnodiagnostický záber a uplatňovanie kultúrno-civilizačnej perspektívy i pri stvárňovaní rôznych iných obsahov (citové vzťahy, životné prostredie, prežívanie vlastnej existencie…). Básne sú bohaté na emblémové toposy doby, najprv turbo-, neskôr hyper- a napokon transkonzumnej (obchodné domy a centrá, kaviarne a diskotéky, televízne programy, internet, sociálne siete atď.). Časté sú odkazy na ekonomicko-sociálne procesy, ale tiež motívy reprezentujúce lokálne podoby globalizácie alebo digitálnej revolúcie.

Tretiu kľúčovú tému Habajovej poézie predstavuje sama poézia, reflexia paradoxov, ktoré sprevádzajú jej tvorbu a recepciu, demonštrovanie až bezbreho širokej palety podôb poetického, lyrizmus ako spôsob života, otázky týkajúce sa spoločenskej pozície básnika a funkcie poézie a podobne.

Popri tematických konštantách prvé štyri Habajove zbierky ustálili aj ďalšie charakteristiky jeho poézie. Autor rád parodizuje formálne konvencie básne. Strofickým útvarom typickým pre prvé dve zbierky je napríklad štvorveršie s „náhodným“ metrom a (zväčša) bez rýmu, ktoré nazýva katastrofa. Prvé tri knihy sú komponované ako súbory tvarovo identických textov, ktoré variujú a rôzne nasvecujú vybrané témy s istými motivickými a námetovými dominantami. Vo štvrtej zbierke tvarovú unifikovanosť jednotlivých textov sčasti uvoľnil, sčasti sa v troch dlhších syntetizujúcich básňach, ktoré aktualizujú žáner poémy, vrátil k východiskovej štvorveršovej jednotke. Typický je preexponovaný lyrizmus, ktorý čitateľa sústavne uvádza do stavu významovo-hodnotového zneistenia: všetko totiž zostáva v iritujúco dvojznačnej, neurčitej polohe (Z. Rédey). V jazykovo-štylistickej rovine sa zvyčajne premiešavajú rôzne zložky lyrického diskurzu rozmanitého pôvodu (trubadúrska poézia, romantická tradícia, moderna, avantgardy a pod.) s jazykom informačných technológií a komerčno-masmediálnou rétorikou. Sféra fungovania techniky je zasiahnutá výrazivom, ktoré je zvyčajne rezervované pre silné emócie, zatiaľ čo so sférou ľudského prežívania interferuje terminológia z oblasti technológií. Habaj navyše svoje básne formuje ako palimpsesty, v ktorých ostentatívne, transparentne aj skryto remixuje privlastnené texty najrôznejšej proveniencie, štatútu a hodnoty (domáci aj medzinárodný literárny kánon i periféria, reklamné slogany, hitové popevky, odkazy na filmy etc.). Vytvára tak intertext otvorený čítaniu na viacerých úrovniach. Týmto spôsobom sa vyrovnáva s archívom už uskutočnených výpovedí, zároveň obnažuje básnické gesto ako hru, ďalej problematizuje významovú jednoznačnosť vlastnej výpovede, ale aj akcentuje recyklačný charakter kultúry našej civilizácie. V Básňach pre mŕtve dievčatá sa parodický zmysel tejto palimpsestovosti prechyľuje smerom k nostalgickému sprítomňovaniu prvkov kultúrnej minulosti. Habajov básnický svet možno charakterizovať ako reflexiu prítomnosti v mýticko-poetickej modalite (Z. Rédey). Sám básnik svoju intenciu básnicky podchytiť ambivalentný status človeka z prelomu milénií vyjadril v pomenovaní svojej poetiky výrazom futuroretro.

Špecifické dôsledky pre Habajovu poéziu tohto obdobia vyplývajú z toho, že jej subjekt je neskrývane umelý, arteficiálny. Habaj ho štylizuje do postavy prvého básnika-kyborga, čo možno vnímať ako nový variant vešteckej roly básnika (Z. Rédey). Habajov kyborg je extrapoláciou, hyperbolickým problémovým stelesnením súčasných kultúrno-civilizačných procesov. Je v ňom podchytená každodenná symbióza moderného človeka s médiami, nano-, bio-, chemo-, infotechnológiami a rekonfigurácie v našej mentalite, citovom živote, sociálnom správaní, hodnotovom zameraní, pre ktoré sa medzičasom našlo označenie posthumanizmus. Civilizačné zameranie prvých štyroch zbierok podčiarklo aj ich spoločné vydanie pod názvom Spevy kyborgove (2020). Kniha sprítomnila básnikovu tvorbu z prvej, „obrazoboreckej“ etapy v čase, keď už bol vnímaný ako jeden z klasikov súčasnej slovenskej poézie.

Okrem uvedených štyroch zbierok sa autorov sústavný problematizujúci vzťah k inštancii autorského zámeru a potreba vyrovnávať sa s podvojnosťou, ktorá každú estetickú komunikáciu situuje do intervalu medzi štylizovanosť a autentickosť, potvrdzuje aj v ďalších jeho tvorivých projektoch z prelomu 20. a 21. storočia.

Z vekového hľadiska a vročením svojho debutu nie je Habaj rovesníkom „otcov zakladateľov“ textovej generácie, avšak svojou tvorbou sa pomerne rýchlo stal súčasťou tohto autorského okruhu s podobne situovanými A. Hablákom alebo N. Ružičkovou. Potvrdila to aj kolektívna mystifikácia Generator X. Pod menom tejto fiktívnej kyborgickej entity vznikli dve zbierky básní, ktoré kolaboratívnym spôsobom napísali P. Macsovszky, P. Šulej, M. Habaj a A. Hablák: Generator X: Hmlovina (1999) a so značným časovým odstupom Generator X_2: Nové kódexy (2013). Obe sa zahrávajú so žánrom umeleckej skupinovej manifestácie a vzhľadom na svoje žánrovo-tematické zameranie aj s konvenciami intímnej, reflexívnej, „prírodnej“ (v kyberpunkovo posunutom zmysle) a spoločensky (kultúrno-civilizačne) angažovanej lyriky, typický je dôraz na polyfónickosť výpovede. Prvá zbierka anticipátorsky (abstraktne) a druhá dokumentárne (cez mnohé narážky na reálie) podchytila podvojného, postapokalypticky-anteutopického ducha doby, keď uplatnenie informačných technológií v každodennom živote a konzumno-mediálna mašinéria radikálne menia životné podmienky človeka, jeho sebavnímanie i celý koncept humanity.

Iným spôsobom poukazujú na arteficiálnosť lyriky dve zbierky poézie, ktoré Habaj vydal pod gynonymom Anna Snegina vypožičaným z tvorby ruského básnika S. Jesenina. Rozvinul v nich svoju autorskú fascináciu svetom dievčat. Zbierka Pas de deux (2003) obsahovala básne oscilujúce medzi pólom intímnych denníkových záznamov z citového a telesného súkromia lyrickej hrdinky a pólom rebelantsky provokatívnej spoločenskej lyriky. Spolu s druhou zbierkou A. Sneginy Básne z pozostalosti (2009), ktorá vyšla už po identifikovaní empirického autora prvej zbierky, obe knihy možno vnímať aj ako výpovede o mužskom, spoločensky aprobovanom stereotypnom vnímaní ženského. Adolescentnú priamočiarosť  a sentimentálno-gýčovú estetiku vyvažujú početné intertextové narážky a prítomnosť irónie i sebairónie. Habajovo aktualizovanie tradičných básnických prostriedkov a postupov v kontexte dobovej bežnej subjektívnej lyriky voči nej nepôsobí len parodicky, ale aj autonómne sugestívne.

Vedno s P. Macsovszkým, ktorý už v roku 1996 pod gynonymom P. Malúchová publikoval zbierku Súmrak cudnosti, predstavuje táto časť Habajovej tvorby jeden zdroj inšpirácií pre celý rad básnických kníh, ktoré na začiatku 21. storočia pracovali s rolovou lyrikou (napr. R. Tomáš: Statusové hlásenia, M. Veselková: Identity, M. Ferenčuhová: Imunita a iné). (Druhý zdroj zastupujú hypostázované subjekty najmä v tvorbe poetiek ako M. Haugová, A. Ondrejková, D. Podracká alebo E. Luka.)

K publikovaniu poézie pod vlastným menom sa autor vrátil až takmer po desaťročí od Básní pre mŕtve dievčatá. Básnické knihy Michal Habaj (2012) a Caput Mortuum (2015) reprezentujú novú podobu Habajovej lyriky.  

Kritika ich označuje ako postkonceptuálne, čo možno vyložiť ako opätovný akcent na subjektívne výpovedné hľadisko, avšak poučený skúsenosťou s konceptuálnym básnením. Z básní sa teda nevytráca intertextovosť, významovo-hodnotová ambivalencia či humor, zároveň sú však viac späté so subjektívnym prežívaním i spoločenskou realitou. Prebudovanie poetiky býva (napr. I. Hostovou) dávané do súvislostí s premenou kultúrno-civilizačnej situácie z postmodernej na transpostmodernú (M. Epstein) a s potrebou aktualizovať tvorivé princípy experimentálno-dekonštruktívnej poézie, ktoré sa vo svojej východiskovej konštelácii medzičasom vyčerpali. Habaj je spolu s P. Šulejom jeden z lídrov tohto trendu u nás.

Ide o veľké textové súbory založené na druhovo-žánrovej hybridnosti, polymorfnosti a multijazyčnosti. Vysunutie subjektu do popredia naďalej Habaj sprevádza jeho analyticky motivovaným rozkladaním, sebavýpovedná zložka básní je výrazne až teatrálne (V. Rácová) štylizovaná, čoho dôsledkom je spochybňovanie vypovedateľnosti. Diagnostika spoločenskej a civilizačnej prítomnosti (falzifikovaná realita) má výrazné mýticko-utopické, archeologicko-anticipátorské črty. Zdá sa, že generálnou témou najnovšej Habajovej básnickej tvorby sú úvahy o povahe, zmysle a možnostiach poézie, všeobecne kreativity a umenia v živote človeka. Habaj zoči-voči súčasnej spoločenskej nedôvere voči poézii a rôznym formám jej redukovania (poézia ako zbytočnásmiešna činnosť, E. Urbanová) kladie dôraz na integrálne chápanie poézie, keď zvýrazňuje najmä jej poznávaciu, transformačnú a prorockú funkciu.

Peritexty, ktoré rámcujú básne z rozsiahleho, precízne štruktúrovaného a zároveň rozbiehavého súboru Michal Habaj, imitujú konvencie obvyklé pri odborných prácach. Inšpiračnými zdrojmi vlastných básní sú zasa rôzne koncepcie západnej aj východnej nábožensko-filozofickej tradície, zamerané na odpútavanie sa od vlastnej subjektivity (napr. mystika, kabala, šamanizmus, joga). Literárne štylizovaná syntéza vedy, duchovných systémov a poézie vyjadrujú ambíciu po celostnom prístupe k ľudskej situácii. Tento dôraz je diferenciačným faktorom voči dobovo príznačnej a sčasti aj voči minulej vlastnej redukcii poézie na tradičnú či experimentálnu formu. Habaj básnickej tvorivosti priznáva schopnosť poznávať a transformovať identitu človeka. Kniha inscenuje procesualitu, peripetie a relatívnosť sebapoznávania a sebavyjadrovania. Dielo tak vypovedá hlavne o pluralitnej, kompozitnej povahe ľudskej identity, demonštruje mnohotvárnosť a mnohoznačnosť sveta a prinavracia poézii nadosobný, spoločensky zmysel. Týmto aspektom zodpovedá aj morfologická rôznorodosť zbierky, jej polyfónickosť. Básnik použil zvlášť široké spektrum žánrovo-tematických modalít (experimentálne kompozície, dadaisticko-surrealistické pásma, orientálne miniatúry, beatnické naratívne básne, filozofické glosy, spirituálne básne atď.) a pri kompozícii knihy premyslene pracuje s rytmom, takže stimuluje jej nelineárne čítanie a uplatnenie recepčnej slobody (M. Jareš). Kritikou je najviac cenená časť Yangtik, zápisky z básnikovho dvojtýždňového pobytu v tme, prípadne niektoré naratívno-reflexívne básne, ktoré prepájajú intímnu sféru s civilizačnou realitou a konfrontujú spirituálne ašpirácie subjektu s putami materiálneho sveta (napr. báseň Idaho, Connecticut).

Názov zbierky Caput mortuum predstavuje okrem iného odkaz na proces očisťovania sprevádzajúci v mysticko-ezoterických teóriách cestu k dokonalosti. V tomto „alchymistickom“ zmysle texty zaradené do zbierky predstavujú odpadový materiál na ceste k poézii ako spôsobu života. Generálnou témou knihy je teda poznávacia a transformačná funkcia umenia, ktorá sa osvedčuje na celom rade tradičných aj nových motívov Habajovej lyriky. Žánrovo-tematické podložie výpovedí predstavujú rôzne podoby vysokého literárneho umenia (óda, hrdinský epos, proroctvo, ľúbostné vyznanie, spoveď) i triviálnej konzumnej spisby (porno, sci-fi, horor, fantasy, thriller). Ich prítomnosť ruší ilúzie o historickom napredovaní ľudstva a demonštruje recyklačno-zvyškový, vyprázdnený, entropický charakter súčasnej civilizácie. Básne variujú najmä podoby intímnej a angažovanej lyriky, avšak v príznakovej explicitnej (čiže nebásnickej, skôr popkultúrnej) polohe: láska je tu redukovaná na sex a spoločenské vzťahy na násilie. Sexualita a násilie zároveň predstavujú dva jazyky transgresie, prostredníctvom ktorých sa v knihe napĺňa program hľadania sakrálneho v profánnom (I. Hostová), duchovného v materiálnom, večného v časovom. Pre knihu opätovne veľkého rozsahu je príznačný fikčný svet, ktorý do jedného celku komprimuje rôzne historické časy aj geograficko-kultúrne okruhy. Tomu zodpovedá aj proteovská štylizácia subjektu do mnohodimenzionálnej bytosti stojacej mimo prírodné zákony, kultúrne konštrukty a morálne normy, ako aj interferencia nespojitých diskurzov zvedených do jedného kontextu, ktorá je zdrojom estetiky absurdity (I. Hostová). Osobitú notorietu z tejto zbierky nadobudla báseň List developerovi.

Z významnejších umeleckých spoluprác, do ktorých sa M. Habaj zapojil, možno spomenúť účasť na medzinárodnom projekte The European Constitution in Verse (2009), alebo projekty multi- a intermediálneho zamerania. Habajove básne sú súčasťou fotopublikácie výtvarníčky Doroty Sadovskej Emergency Entrance / Núdzový vchod (2009). Básnici M. Habaj a P. Šulej a tanečnice J. Tereková a S. Ferienčíková  rokoch 2013 – 2016 prezentovali poéziu Generatora X_2 aj v forme slovesno-pohybového predstavenia. Báseň List developerovi zo zbierky Caput Mortuum bola zhudobnená súborom NE:BO:DAJ a vyšla na albume Leter tu develoter (2015).

Ako literárny historik sa M. Habaj sústreďuje na výskum slovenskej literatúry 1. polovice 20. storočia s dôrazom na modernistické a avantgardné fenomény. V monografii Druhá moderna (2005) analyzoval a interpretoval prozaické diela T. J. Gašpara, J. Alexyho, J. Hrušovského, I. Horvátha, G. Vámoša a I. Minárika. Sústredil sa na motivicko-tematickú rovinu textov a vyzdvihol najmä stvárňovanie a symboliku ženských postáv, mužsko-ženských vzťahov a rôznych podôb lásky. Tvorbu skúmaných autorov vnímal v súvislostiach s komplexom estetických a filozofických koncepcií najmä z prostredia viedenského a parížskeho fin de siécle. Na tento výskum neskôr nadviazal antológiou Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920 – 1930 (2018), v ktorej literárnohistorický model druhej moderny rozvinul a jeho produktívnosť preukázal na výbere z tvorby 14 autorov (T. J. Gašpar, J. Alexy, J. Hrušovský, I. Horváth, G. Vámoš, I. Minárik, M. Th. Mitrovský, K. Urbanovič, J. Elen, J. Poničan, V. Wagner, Š. Letz, E. Holéczy, I. Frits). Teoreticko-koncepčný aj editorský prínos v tomto prípade znamená najmä historickú i čitateľskú rehabilitáciu časti slovenskej modernistickej literatúry, ktorá bola dlhodobo marginalizovaná.

Sústredený záujem venuje M. Habaj modernistickej a avantgardnej poézii a aj tu prináša cez prepojenie detailného interpretačného čítania so širším literárnoestetickým záberom nové zistenia. V monografii Model človeka a sveta v básnickom diele Jána Smreka (1922 – 1942) (2013) nanovo prečítal básnické dielo J. Smreka v zábere od debutovej zbierky cez tzv. Knihy slnečné až po skladbu Eva ave, ktorú básnik napísal pod pseudonymom. Habajovo podrobné čítanie Smrekových básní je vlastne rekonštrukciou básnikovej esteticko-filozofickej koncepcie a zásadným spôsobom prehlbuje chápanie Smrekovho vitalizmu slovenskou literárnou vedou. Na podoby a premeny autorských poetík sú zamerané aj jednotlivé kapitoly z monografie Básnik v čase. Smrek – Lukáč – Novomeský – Poničan (2016). Veľká časť práce je venovaná zbierkam J. R. Poničana z obdobia 1923 – 1942. Ďalej je predmetom poézia L. Novomeského a E. B. Lukáča z 20. a 30. rokov. Aj v tejto knihe Habaj pamätá na J. Smreka, ktorého tvorba je vo výklade sprítomňovaná priebežne ako isté komparačné pozadie a je mu tiež venovaná posledná štúdia, ktorá skúma básne z obdobia pofebruárového vnútorného exilu. Kapitoly knihy sú previazané metodologicky i upozorňovaním na rôzne paralely medzi jednotlivými básnickými typmi, takže aj táto práca smeruje k formulovaniu literárnohistorického modelu.

Habajovo erudované a zároveň hravé, samotným autorom vážne i s odstupom nazerané básnické písanie si s obľubou zakladá na zmiešavaní protikladov a na podvracaní ustálených lyrických konvencií a princípov. Túto schopnosť si básnik podržal vo väčšine svojej tvorby, ktorá absolvovala oblúk od recesistického debutu cez experimentálno-dekonštruktívnu polohu konceptualistického razenia až po postkonceptuálne ladené knihy, za ktoré je už autor kritikou oceňovaný ako jeden z kľúčových básnikov súčasnosti a príslušníkmi mladej generácie chápaný ako autorita, voči ktorej sa afirmatívno-polemicky vymedzujú.

Jaroslav Šrank, 2021