Michal Habaj photo 2

Michal Habaj

3. 12. 1974
Bratislava
Pseudonym:
gynonymum: Anna Snegina

Napísali o autorovi

Habaj si zaiste uvedomuje, že skutočne veľký nostalgik, akým on sám nepochybne je, nemôže a ani nemá prečo unikať či zatvárať oči pred tým, čo by sme mohli nazvať komerčno-technokratické profánum postindustriálnej doby, a že nostalgia v plnej pôsobivosti zarezonuje práve pri zohľadnení týchto symptomatických protikladov a kontrastov: ľudské vedomie – počítačový systém; reálne – virtuálne; prirodzené – simulované/umelé; citové – technologické/ digitálne; telesné – mechanické/technické a pod.

U Habaja badať vlastne chiasticky recipročné a celkom organické vzájomné preniknutie jedného princípu druhým: technologizáciu či kompjuterizáciu prirodzených citových väzieb a mentálnych procesov, teda sféry ľudskej emocionality, ľúbostných citov a vzťahov, erotiky, sentimentu, clivoty a pod. na jednej strane a naopak: sentimentalizáciu a poetizáciu informaticko-technologických reálií postindustriálneho dneška, lyrizáciu zemotívňovania, resp. emotivizáciu technologických štruktúr – intimizáciu, erotizáciu každodenne a automatizovane používanej kompjúterovej a informačnej, masovokomunikačnej technickej sféry vôbec.

Túto principiálnu vzájomnú preniknutosť oboch sfér najmarkantnejšie vystihuje v konečnom dôsledku sám východiskový motív zbierky: láska ako program, prípadne na všeobecnejšej, totalizovanej, i keď skôr len implicitne naznačovanej úrovni, aj predstava univerza vôbec ako virtuálneho konceptu.

Zoltán Rédey

Habaj, ktorý sám seba nazýva prvým básnikom, ktorý vzišiel z rodu kyborgov, až válkovsky drsnými obrazmi v príkrych kontrastoch vyjadruje počítačový umelý svet, kde sa každý vzruch, vzlyk, vzdych i dych mení na písmená. Konfrontácia digitálneho so snívaným, virtuálneho so skutočným ho vťahuje do detstva a minulosti a tento predstavový svet je taký živý, že aj pri soche princeznej v parížskych Luxemburských záhradách cíti: Tvoj pohľad sa mi zadrel do srdca. Bolia ma tie oči zo šestnásteho storočia, kým v živom svete vidíme tváre, v ktorých niet miesta pre oči. Habajovo zahľadenie sa do minulosti pripomína miestami listovanie starým albumom alebo prechádzku múzeom, lenže tu básnik nefiguruje ako divák, ale ako citlivý, vciťujúci sa účastník (Podobizeň z roku 1504).

V jeho časovo vzdialenejších i bližších víziách je aj kus clivoty, nostalgie (Ako cudzinec kráčam vo vlastnom dvore a snívam o rukách zmáčaných vôňou sena), ktorá mu veci dávne trochu idealizuje, takže v týchto básňach sa prejavil Habaj ako romantik, kým našu súčasnosť vníma ako chladné storočie, kde my jednostaj opakujeme slovo láska, no človek je už dávno mŕtvy.

Jozef Bžoch

Za pravdepodobnejšie považujem skôr Habajovo konštruktívne úsilie o vytváranie príznakového, navonok protirečivého, oxymoricky modelovaného semiotického priestoru, v ktorom sa lyrizmus nemá stať obeťou zlých robotických systémov nemajúcich zľutovania, ale skôr všetky tie atribúty roboticko-kyborgicko-kybernetickej utópie či reality uvádzané jedným dychom a kladené na jeden stôl spolu s metaforami, resp. metaforickými schémami a výrazivom básnického symbolizmu a postsymbolizmu majú vytvoriť priepastný a strhujúci kontrast. Rozhodujúci a smerodajný je v konečnom dôsledku tento kontrastný efekt, ktorý je zdrojom bizarne melancholickej nostalgie, kyborgicky hieratickej atmosféry, strnulej metafyzickej clivoty. Čím kyborgovitejšie sú samotné motívy, tematika básní, tým tradičnejší, poetologicky konvenčnejší je spôsob ich stvárnenia, tým väčšmi využíva autor osvedčené formálne vyjadrovacie prostriedky poézie. Nachádzame tu gramatické, resp. formálne výpovedné štruktúry klasických metafor s kyborgovskou náplňou.

Ako som už naznačil, nepochybne sa tu ohlasuje vplyv básnickej školy P. Macsovszkého, ktorý, čisto pracovne povedané, metafyzicko-sterilovú poetiku v domácich pomeroch zakladateľsky a priekopnícky uviedol svojím debutom Strach z utópie v roku 1994. Kým sa však samotný P. Mascovszky programovo maximálne vzďaľoval od lyrického sentimentu, až napokon, aspoň prechodne a experimentálne, takmer celkom rezignoval na principiálne možnosti lyrického výpovedného modu, zatiaľ Habaj smeruje práveže k vedomému využívaniu druhových výpovedných osobitostí lyriky, teda k snahe o akcentovane lyrickú modalitu svojich textov – a to vari až v takej miere, že to môže pôsobiť ako parodický zámer.

Zoltán Rédey

Druhý okruh zbierky Pas de deux tvoria básne, v ktorých sa s naozaj nezvyčajnou otvorenosťou (miestami azda doslova vybalansovanou až na hranici vkusu) hovorí o vzťahu muža a ženy, o sexualite i o podstate ženského princípu bytia. Ako príklad na odtabuizované písanie o sexualite uvádzam úryvok z básne Intimita, ktorej záver je takýto: Keď sa vystriekaš, / utri mi slzy z tváre / a kvety čerešní / z vlasov povyberaj (s. 96). Ako vidieť aj na tomto príklade, jedným z účinných Snegininých postupov je to, že drsný jazyk ulice v týchto (ale aj iných) textoch strieda, resp. zjemňuje následným nežným lyrickým obrazom. Tri básne o menštruácii priam trýznivo odhaľujú biologickú podstatu ženskosti, naznačujú však tiež to, čo telesné pochody robia s dušou ženy. Sú to naozaj nevšedné, originálne lyrické výpovede.

Igor Hochel