Michal Habaj photo 2

Michal Habaj

3. 12. 1974
Bratislava
Pseudonym:
gynonymum: Anna Snegina

Stručná charakteristika

     Habajove básnické zbierky programovo narúšajú tradičné chápanie autorského a lyrického subjektu. V jednotlivých knihách sa autor štylizuje do romantického „kyborga“ (Korene neba. Básne z posledného storočia, Básne pre mŕtve dievčatá), do „slovenskej poetky ruského pôvodu“ A. Sneginy, stáva sa súčasťou autorského multisubjektu v textovom experimente Generator X alebo ako „Veľký epigón“ (autorovo označenie samého seba v debute) intertextuálne vyberá nápadné znaky klasickej poézie z 19. a zo začiatku 20. storočia a umiestňuje ich do rámca súčasných spoločenských a umeleckých podmienok (mimojazykovej reality, postmoderného chápania literatúry, brandizmu a pop-artu).
     Jedným z básnikových cieľov sa okrem zážitkovosti stáva dekonštrukcia ustálených spôsobov písania poézie a rekonštrukcia poézie postavenej na novej platforme palimpsestu tradičných a post moderných prvkov. V debutovej zbierke 80-967760-4-5, nazvanej podľa ISBN kódu knihy, autor synkreticky prepája kompozíciu básnickej zbierky a televízie. Navonok jednorazový, hravý experiment v zrážke dvoch nekompatibilných médií načrtáva groteskný nepomer medzi vznešeným (poézia) a úžitkovo-popularizujúcim (televízia), naznačuje možnosti, očakávania i limity oboch médií, a zároveň ponúka autorovi priestor na položenie otázok o funkčnosti poézie v období „digimodernizmu“.
     Pre Habajove zbierky je príznačné zdôrazňovanie citovosti v exponovanej podobe ako sentimentu, romantických gest (Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej, Korene neba. Básne z posledného storočia, Básne pre mŕtve dievčatá) alebo ženskej citlivosti znásobenej využitím povestnej ruskej citovej rozorvanosti prostredníctvom fiktívneho autorstva A. Sneginy. V prvom pláne M. Habaj umožňuje, aby „naivní čitatelia“ knihy čítali ako primárne zážitkový text, v ďalších plánoch sa pre „múzických čitateľov“ rozohráva palimpsestová a intertextuálna hra s viacerými možnosťami interpretácie. Aj napriek odstupu autora od citového zainteresovania je dominantnou náladou nostalgia za obdobím, keď poézia a láska mali vážny, neproblémový a „čistý“ charakter.
     Zmenená doba marginalizuje poéziu aj lásku a autor mieru zmenených podmienok v súčasnosti približuje pomocou konfrontácie s minulosťou a budúcnosťou; raz cez intertextuálne oživovanie významných básnických textov slovenskej a svetovej poézie minulosti a druhýkrát „sci-fi “ konceptom kyborgickej poézie, ktorá sa z budúcnosti v retrospektíve pozerá na súčasnosť ako na „posledné storočie“ ľudskej spoločnosti. Najdokonalejšiu ilúziu stretu súčasnosti s personalizovanou esenciou citlivosti a citovosti v Habajových zbierkach reprezentuje melancholický lyrický subjekt A. Sneginy, tajomne „nezvestnej od roku 2005“. V ženskom subjekte Sneginy sa kontrastne spájajú intímne feminínne polohy – ako alúzie na ruskú tradíciu osudových žien – s povrchnosťou a trendovosťou, ktorá je dôsledkom tlaku mediálnej manipulácie a konzumnej spoločnosti na jednotlivca.
     Autorská intencia básnických kníh M. Habaja ostáva „v iritujúco dvojznačnej, neurčitej polohe“ (Z. Rédey). Niekoľkoúrovňové čítanie, miera kódovania a kontrast medzi vysokým a nízkym, medzi artistným a úžitkovým neodhaľujú intenciu autora jednoznačne a umožňujú čítať jeho knihy ako nostalgickú konfrontáciu sú časnosti s marginalizovaným umením alebo ako svojskú paródiu v postmodernom štýle.
     Možnosť čítania textov v protikladných intenciách sa novým spôsobom aktualizuje v nateraz poslednej knihe, nazvanej menom autora Michal Habaj. V rozsiahlej zbierke „textových happeningov“ spracúva popri témach vhodných na persifláž aj vážne témy (stvorenie človeka, holokaust), ktorých zosmiešnenie by morálne diskvalifi kovalo autora. M. Habaj v knihe pokračuje v explorácii možností autorského subjektu (využitie jogistických techník, štylizácie do postáv z bulvárnych príbehov) a možností textu ako postštrukturalistickej pokusnej matérie, ktorú otvára alúziou na foucaultovskú štúdiu umenia a filozofie pod mottom „toto nie je básnická zbierka“. Autor rozširuje hru aj do oblasti pragmatického priestoru (komunikácie autora a čitateľa), kde čitatelia interpretujú podnety textu, ale aj podnety knihy ako artefaktu a vedeckého experimentu.

Ján Gavura, 2012