Zorganizovať masívnu marketingovú kampaň fiktívnej party, ktorá sa nakoniec koná v knihe. Povýšiť poviedky na „pastierske listy“ spoločnosti. Presídliť Slovákov zo štefánikovskej éry na Tahiti. To všetko už Michal Hvorecký na slovenskej literárnej scéne stihol a aj po jedenástich knižných tituloch sa zdá, že má stále čím prekvapiť.
Hvorecký je autorský typ, na ktorom možno priam ukážkovo sledovať formovanie rukopisu, jeho precizovanie so zachovaním tých najtypickejších čŕt. Začal krátkou žánrovou formou poviedky, po ktorej nasledovali romány či žurnalisticky ladené komentáre a svojský autoportrét ašpirujúci na generačnú výpoveď, aby sa napokon v jedenástej knihe Čierny lev (2020) opakovane vrátil k poviedke. Navyše atmosférou je rukopis Čierneho leva v niečom podobný Lovcom & zberačom z roku 2001. Zmenili sa síce problémy spoločnosti, ale nezmenený ostal autorov úprimný záujem o ne a o ich stvárnenie do literárnej podoby.
Silný pocit čistoty (1998) je popri opise spoločnosti na prahu zmeny (príchod hypermarketov, rozmach konzumného spôsobu života, rozšírenie médií) mládežnícky manifest slobody a fantázie. Poviedka Slizký mäsožravý mutant zo zamorenej planéty B2.44M, ktorý sa rýchlosťou svetla rúti na citadelu Vládcu hviezd a chce ju zničiť laserkinetickým delom prezrádza cyberpunkové inšpirácie. Jej hlavný protagonista Albert Eniac si občas nie je celkom istý, či je človek alebo literárna postava. Sebavedomo vyhlasuje: „v oblasti etiky na nás mali najväčší vplyv myšlienky Johnyho Rottena, predovšetkým z jeho raného obdobia neskrývanej brutality a praktickej mizantropie“ (s. 84). Albertovi rodičia vymysleli nielen meno, ale aj priezvisko – podobné kreovanie identity sa znovu ohlasuje v románe Plyš (2005), kde je jedným z nástrojov postupujúcej globalizácie: „,Ja som Irvin Mirsky,ʽ povedal som. ,Som Starbucks,ʽ odpovedal jeden. ,Volám sa Ikea. Hravé bývanie,ʽ ozvala sa ďalšia. ,Teší ma, Leviʼs. Štýl pre každý príbeh,ʽ rozprával tínedžer. ,Moje meno je Nokia, connecting people,ʽ prehovoril ktosi. Neznámi mi podávali ruky. Ďalší a ďalší príslušníci mojej generácie“ (s. 166).
Generačnosť je v Hvoreckého tvorbe silne prítomná, tvorí časovú rovinu viacerých autorových diel. Priestorová rovina spočíva v globalizovanom svete, v ktorom je už západ na východe, ako napríklad v románe Eskorta (2007). Tento román predstavuje príbeh Michala Kirchnera, ktorý pracuje pre luxusnú eskortnú službu a je silne presvedčený o tom, že sa mal narodiť ako žena. Staré-nové/mladé, východné-západné, verejné-súkromné, ženské-mužské – tieto protiklady a skúmanie hraníc medzi nimi stelesňujú autorovu fascináciu všetkým novým a nepoznaným.
Autorská zvedavosť sa u Hvoreckého stretáva s erudíciou a pozorovateľským talentom. Jeho knihy predstavujú kombináciu referencií na iné, nielen literárne umelecké diela a opisov každodennej reality okolo nás. Vyberá si časti našej krajiny, ktoré sú mu dôverne známe (Bratislava, Spiš) a dopĺňa ich fiktívnymi priestormi nazvanými Supereurópa, City či Ríša. Čo sa týka žánrového vymedzenia, okrem už spomenutých románov, poviedok a žurnalistických formátov, je u Hvoreckého kľúčovým slovom „príbeh“. Jeho postavy sú rozprávačmi, nositeľmi príbehov, ktoré fungujú ako magické rituály. V nich sa opäť prepletá staré s novým, tradičné s inovatívnym. Naum (2012) s podtitulom Román v jedenástich príbehoch vo svojom úvodnom texte aktualizuje vianočné a novoročné tradície: „Stasia čakala na ceste pred domom. V rukách držala chlieb, z ktorého sa na mraze ešte parilo. Šiel som jej oproti. Srdce mi búšilo tak, že ho šlo roztrhnúť. Zastal som pri nej v ten deň ako prvý. Spýtala sa ma na meno, aby sa dozvedela, ako sa bude volať jej muž. Predstavil som sa a potom som smel zahryznúť do lahodnej kôrky“ (s. 19). Cez všetky novátorské autorské stratégie v textoch presvitá, ba miestami dokonca neprehliadnuteľne žiari zdedená múdrosť ukotvená v jednoduchosti. V obnažení pocitov postáv až na dreň, či skôr na slovo – magické zaklínadlo, ktoré si odovzdajú, alebo sa naopak zviažu mlčaním.
Autorovo pointovanie situácie buď nadobúda formu gnómickosti, napríklad keď na prebale Spamäti (2013) čítame: „Mať rád, milovať je náročné, zato nenávidieť sa dá ľahko, bleskovo a kolektívne“, alebo sa prejavuje v podobe kumulatívnosti, v hromadení krátkych viet za sebou, čo je výrazné napríklad v poviedke Prvé víťazstvo hypermarketov zo zbierky Lovci & zberači (2001): „Pri hlboko zmrazenom tovare som neváhal. Najkvalitnejšie mäso. Americká pizza. Mrazené miešané šaláty. Nemusím sa ponáhľať. Dobre si treba rozmyslieť, čo ešte kúpiť. Kurča. Morku. Do zásoby aj karé. Vtom som zmeravel. Uvedomil som si, že pri sebe nemám dosť peňazí“ (s. 25). Práve v tejto poviedke sa izolovanie jednotlivých položiek nákupu stáva nástrojom zvýraznenia bezhlavosti konzumného spôsobu života, ktorá je u Hvoreckého často pranierovaná.
Krehkosť života vo svete plnom reklamných kampaní a masovej hystérie okúsi aj hrdina románu Posledný hit (2003) – svetoznámy dídžej Alfred Raff, ktorý pri listovaní časopisov lakonickou poznámkou zhrnie jednu z mantier prežitia v konzumnej spoločnosti: „Len čo som v niektorom článku narazil na príliš zložité slovo, ihneď som prestal čítať. Vedel som, že ak sa chcem dať znova dokopy, musím zabudnúť na svoje vzdelanie, odovzdať sa jednoduchosti“ (s. 200). Jednoduchosť predstavuje v tvorbe Michala Hvoreckého ambivalentnú kategóriu, oscilujúcu medzi negatívom povrchného, zjednodušeného vnímania javov a naopak trvalou hodnotou nekomplikovanosti, jasnosti, napríklad v prípade jednoznačných emócií vo vzťahu dvoch ľudí. Väčšina autorových kníh obsahuje ľúbostný príbeh, ten je niekedy v deji centrálny, inokedy sprevádza ďalšie dejové línie (v románe Dunaj v Amerike, 2010 prvá láska rámcuje priam archetypálnu plavbu po rieke).
Príbeh Naum z rovnomennej knihy rozvíja ľúbostnú zápletku popri vývoji nového fontu písma. Hvorecký v tomto texte otvára otázku zobrazovacích možností tvorby, konkrétne typografie: „Dá sa písmom vyjadriť cit, či nebodaj láska? Je možné dnes vôbec zobraziť lásku tak, aby to nebolo odpudivé ako všetky tie lacné zväzky s krikľavými obálkami? Typografia vo svojich dejinách riešila všeličo iné, ale či aj toto, to som netušil“ (Naum, s. 96). Pre autora samotného je dôležitá vizualita jeho diel, pri ich grafickom spracovaní, ilustráciách a sadzbe oslovuje tvorcov, ktorí s ním potom často spolupracujú opakovane (Palo Bálik, Pavlína Morháčová, Svetlana Fialová).
Niektoré z kníh Michala Hvoreckého vyšli už vo viacerých vydaniach, sú tiež prekladané do cudzích jazykov (nemčina, ukrajinčina, srbčina, angličtina...), niektoré vyšli tiež vo forme audiokníh. Okrem prózy je autorom jednej divadelnej hry nazvanej Slovenský inštitút, jedna komédia (2009). Venuje sa aj tvorbe pre deti: Bratislava – čarovná metropola (2018), Maliar a chlapec. Prázdniny u Fullu (2019), Čierna oslava (2019) – 1. diel série Nežný komiks – príbehy o Nežnej revolúcii. Autor tiež prekladá z nemeckého jazyka (Martin Pollack, Reinhard Kleist, Robert Walser).
V jeho tvorbe možno sledovať tri okruhy tém, ktorým sa opakovane venuje: umenie / spoločensko-politická situácia / hľadanie pravdy a autentickosti života aj tvorivého vyjadrenia. Ak na presvedčivé vyjadrenie nepostačí prostý opis skutočnosti, skúša sa s ňou autor experimentálne pohrať, nastavuje spoločnosti pokrivené zrkadlo, tak ako to robí v románoch Trol (2017) a Tahiti. Utópia (2019). Hvoreckého (občas) kacírska hra s pravdou nám pripomína, že všetko závisí od uhla pohľadu. A tiež že pravdu má každý tú svoju. Vlastnú. Z času na čas sa niektoré pravdy prekryjú a my potom máme tendenciu takto vzniknutý názor vyhlásiť za jediný správny. Čomu aj tak nikdy neuveria všetci.
Jaroslava Šaková, 2020
