Vyhľadávanie
Michal Tallo (1993) je básnik, redaktor (časopis Vlna; edícia Lentikular vydavateľstva BRAK) a prekladateľ z angličtiny (zbierka poézie Andrewa McMillana Telo/čas hier).
Doposiaľ je autorom troch básnických zbierok: Antimita (2016), Δ (2018), Kniha tmy (2022). Hoci v nich možno identifikovať jednotný autorský rukopis, spoločné témy a metódy ich spracovania, nebolo by celkom namieste uvažovať chronologicky, vývinovo. Každá z troch zbierok si v rôznej miere nárokuje na bezčasie, návratnosť, cyklickosť či univerzálnosť, čo sa prenáša aj na ich recepciu. Presnejšie je uvažovanie o každej z nich ako o osobitnom „projekte“ či „príbehu“, keďže v Tallovej poézii je badateľný aj výrazný „sujetový efekt“, ako možno pomocne pomenovať vedomie narácie v pozadí daných básní. Tallove básne nevyvierajú akoby z jednej chvíle, momentu, vnemu, ale sú výsledkom drámy subjektu (neskôr subjektov), ktorú pomocou poézie analyzuje, rekapituluje, pomenúva či bližšie špecifikuje. Vo svojej podstate je Tallova poézia obnaženou, intímnou výpoveďou jedinca o istej etape života, vždy však smerujúca od na prvý pohľad banálneho problému k fatálnemu vyústeniu pre celé ľudstvo. Práve vnútorný „permanentný nepokoj“ (Mikšík 2016) lyrického subjektu sa v Tallovej poézii variuje a nadobúda obrovské „rozmery“ – od nepatrných záchvevov duše, ktoré prežíva jedinec sám (napríklad za monitorom počítača), až po otrasy, ktoré sa týkajú celej planéty (často doslovne, apokalypticky).
Básnik vzbudil pozornosť už svojím debutom Antimita (2016). V danom roku vyšla tiež zbierka Imunita Márie Ferenčuhovej, s ktorej poetikou sa Tallova tvorba okamžite začal spájať, a to nielen kvôli podobnosti názvoslovia titulov. Nebásnickým, odosobneným jazykom a výrazovými prostriedkami tvorivo nadväzuje jednak na tvorbu Márie Ferenčuhovej, ale aj Kataríny Kucbelovej či rannú tvorbu Nóry Ružičkovej. Našli by sme však aj ďalšie príznačné analógie, napríklad s debutantom Petrom Cibom a jeho knihou Apnoe (2016), v ktorej sa tiež problematizuje digitalizácia reality (Souček 2018, s. 30-33), ako aj s autormi „text generation“ (J. Šrank), najmä Michalom Habajom a jeho knihou Caput Mortuum (2015), s ktorým ho spája najmä funkčné kríženie citovo zainteresovanej a načisto odosobnenej výpovede, ale aj s ľúbostnou lyrikou Mily Haugovej a inými. Zbierka Antimita sa už názvom hlási k necitlivosti, ale veľmi zreteľne v sebe ukrýva aj svoju antinomickú dvojičku, intimitu, ktorú spochybňuje, ale zároveň sa jej, hoci ironizujúco, dovoláva: „názor / že komunikácia / je v porovnaní s minulosťou menej osobná / považujeme za lož // pohľadnicu / ešte môžeme poslať z ktoréhokoľvek európskeho štátu / a napísať na ňu rukou text / určený pre oči / príjemcu / a niekoľkých pracovníkov / niekoľkých pôšt // tí netrpezlivo čakajú / na vymretie / väčšiny odosielateľov“ (Tallo 2016, s. 21). Zbierka je rozdelená na tri časti: k antimite, antimita, po antimite. Možno ju čítať aj ako správu o jednom vzťahu, o jednom príbehu antimity v živote človeka. Prechod od „fyzickej do virtuálnej (tiež) reality“ (Rebro 2016,) je zrejmý aj na úrovni motívov – v prvej časti dominuje priestor exteriéru, dedina, mesto a hrdinova snaha o „krok od domu:“ (Tallo 2016, s. 17); v druhej sa subjekt presúva do interiéru a pociťuje odcudzenie už vo vlastnom byte, voči sebe samému („zablúdil v byte, zdráhal sa hovoriť a mlčať v prvej osobe“, Tallo 2016, s. 37); až po básne poslednej časti, ktoré na virtuálny priestor odkazujú celkom zreteľne svojím podnázvom torrenty. Hoci pomenovanie posledného oddielu označuje stav „po“, opak je pravdou, sledujeme obrazy, v ktorých silnie odosobnený princíp, spôsob vyrovnávania sa s traumou (vzťahovou) je vyriešený ešte extrémnejšou antimitizáciou subjektu, vedie k umlčaniu (zablokovaniu) aj vo virtuálnom svete: „k prenosom / ani vytváraniu nových torrentov / ďalej / nedochádza“ (Tallo 2016, s. 56). Debut Michala Talla zároveň vnáša do slovenskej súčasnej poézie potrebný LGBTQ⁺ diskurz a táto „queer podnetná veršová vrstva“ (Rebro 2016) ostane natrvalo prítomná v poézii Michala Talla a poskytne platformu aj ďalším básnikom a poetkám.
Zbierku Delta (2018), značená gréckym znakom, možno vnímať separátne, mimo debutu, hoci by sme našli viaceré spoločné body (napr. téma nerovnej lásky, lexika, spôsob lomenia veršov, práca s presahom, experimentovanie s grafickým zápisom a v neposlednom rade i vydavateľstvo Drewo a srd). Ak v zbierke Antimita smeroval básnik od individuálneho k univerzálnemu stavu ľudstva, v Delte sa deje presný opak, univerzum sa podriaďuje indivíduu, svet okolo je len kulisou v bolestnom prežívaní lyrického hrdinu, ktorý sa „usiluje pozdvihnúť tému rozpadu partnerského vzťahu a vyviesť ju z triviálnosti“ (Šrank 2019, s. 156). Lyrický hrdina na seba strháva všetku pozornosť, je absolútnym centrom zbierky (frekventovaná je metafora vymedzovania územia sebou samým, vlastným telom), deltou (ústím) všetkých ostatných plánov zbiehajúcich sa do jedného bodu – „až k srdcu“ (Tallo 2018, s. 9). Hoci sa slovo „láska“ v zbierke vyskytne iba raz, nie je pochýb, že sa všetko točí okolo „zaľúbenia“ pripomínajúceho až romantický svetabôľ, z ktorého sa však subjekt nemá „v úmysle sa liečiť“ (Tallo 2018, s. 15). Básnik využíva pre neho príznačnú hyperbolizáciu, ktorá zasahuje nielen formálnu, ale i významovú stránku básne. Ako príklad možno uviesť báseň s metaforou delty opisujúcu očakávaný, ale napriek tomu ťažko prežívaný pocit smútku z ľahostajnosti toho druhého: „ty / sa pre istotu ani neobzrieš [...] ďalej / mi nemáte / prečo / venovať pozornosť. rozvrstvím / sa do viacerých tokov, rozdrobím sa na mape / natoľko, že ak by si ma túžil uvidieť, musíš ju priblížiť najviac, ako sa dá, / a desiatkami drobných ciest sa vlejem / do kalného jazera, ktorého som sa vždy / tak veľmi bál.“ (Tallo 2018, s. 48). Hranica medzi vážnym a ironickým tónom je tu ešte menej zrejmá ako v prípade Antimity, na adresu ktorej Ivana Hostová konštatovala: „Zdá sa, že hlavným problémom mnohých textov je buď absencia problému alebo preveľká vážnosť, s ktorou sa prezentuje“ (Hostová 2016, s. 143). Niektoré pasáže sa ani v druhej zbierke nevyhnú sentimentálnemu a patetickému tónu, možno ich však čítať ako daň, ktorú musí básnik zaplatiť, ak chce priniesť autentickú výpoveď, napríklad, keď imituje prepis internetovej komunikácie: „Musim se snazit prestat ti psat, promin. Protoze zas jen pisu, ze mi / chybis a premyslim nad vsim, uz to nemuzu dal delat bez vedomi vlastni / hlouposti...“ (Tallo 2018, s. 80, pôvodný text tiež v kurzíve). Frekventované motívy zbierky, opäť podávané hyperbolicky, sú ticho a snaha niečo zamlčať, utajiť (názov jednej časti znie ultrasilence). Hromadia sa obrazy zastierania a predstierania, neskôr vzájomnej snahy vyhnúť sa osobnej interakcii (pozri napr. básne zo strany s. 16, 32, 36). Zároveň sa sprítomňuje aj opačná tendencia, možnosť odkrytia sa vo vzťahu, ako aj odtajnenie vzťahu samotného, opäť metódou hyperboly: „tak všetkých vítať, s tebou po boku, s tebou všade,“ (Tallo 2018, s. 52). Básnik opakovane pracuje s geografickou metaforou (túžba po bezpečnom mieste), keď napríklad prsty predstavujú prebádanú plochu na mape, zároveň však implicitne prinášajú pocit bezpečia (= držať niekoho za ruku): „existuje krajina, ktorej / územie pripomína ľudskú ruku, nesedí / iba počet a rozmiestnenie prstov. [...] načrtnúť povahu priestoru, v ktorom sa konečne prestaneš / báť. toľko vecí vo mne ťa chce chrániť.“ (Tallo 2018, s. 45). Pre zbierku Delta je ešte vo vyššej miere príznačné experimentovanie s formou a jazykom, pozadia textov tvoria rôzne druhy literárnych žánrov, siahajúc od stredovekých duchovných piesní (časť s názvom zlá planéta), v ktorej sa láska k vyššej inštancii, priamo nepomenovanej, len tušenej za vyznačenou začiernenou plochou, a tým pádom aj spochybnenej, keďže si za čierny obdĺžnik môžeme dosadiť čokoľvek a kohokoľvek, prekrýva s romantickou láskou), po denníkové formy, spomínanú chatovú komunikáciu či dokonca administratívne žánre a mnohé ďalšie. Rozkódovanie využitých básnických experimentov ale smeruje opäť k jedincovi, k jeho reflexii seba a sveta okolo, hoci výsledok môže znamenať spochybnenie samotnej metódy (seba)analýzy: „spätne / sa domnievam / že nebolo potrebné / pomenovať vôbec nič“ (Tallo 2018, s. 92).
Tretia básnická zbierka Kniha tmy (2022) vyšla, na rozdiel od predošlých, vo vydavateľstve Laputa/Literárna bašta, vizuálne je však špecifická nielen v porovnaní s Tallovými knihami, ale aj paušálne voči knihe ako takej – má totiž tvar šedej škatuľky, v ktorej sú umiestnené rôzne druhy textov (iné sú najmä formálnym spracovaním – niektoré sú spojené jednoduchou spinkovou väzbou, iné voľne vložené, jednu časť tvorí list zložený na spôsob leporela). Spôsoby/možnosti čítania zbierky sú teda rovnako ako jej obsah rôznorodé. Implicitne (pribalený nie je žiadny návod či iná inštrukcia) pochopíme, že všetky postupy (poradia), aké v prípade recepcie zvolíme, sú regulárne, inak by sme predsa nedržali v rukách takýto formát, ale obyčajnú publikáciu vo forme knihy. Interpretačným kľúčom k jej čítaniu môže byť napríklad aj samotný fakt, že texty sú uzatvorené v tme škatuľky, a tento „deficit sa môže spolupodieľať na výklade Tallových textov“ (Olejár 2022, s. 84). Najrozsiahlejšiu plochu škatuľky zaberá časť s názvom Spevy a tance (výpovede). Ide o súbor 62 voľne vložených kartičiek s rôznym typom a veľkosťou písma a tiež jeho zalomením do veršov/viet. Veľkosť písma naznačuje obsahovú spätosť, niektoré výpovede akoby na seba priamo nadväzovali, vytvárali „dvojičky“ (a viac), pars pro toto: dve kartičky začínajú kurzívou identickým zápisom, tvorí ho slovo „nie“ a nasleduje konkretizácia negácie: „nie, / nechcem s tebou hovoriť:“ (Tallo 2022); „nie, / nedotýkaj sa ma:“ (Tallo 2022). Takto vytvorené „skupinky“ básní môžeme čítať ako jednotlivé príbehy či výpovede alebo ich následne ukladať do vzájomného dialógu. Názov Spevy a tance sa tak postupne zvýznamňuje cez atribúty premenlivosti, variabilnosti, viac-hlasnosti. Čítame tance myšlienok, ale aj akési „zvíjanie“ sa zeme a s tým spojené posledné či post-posledné piesne/náreky. Ide o početné opisy zániku, ktoré oscilujú od osobných výpovedí skazy po obrazy univerzálneho konca ľudstva: „nastúpil krik. Neľudské jačanie: už nikdy som nepočul / nič iné“ (Tallo 2022); „každý deň z povrchu zeme ubúdajú planéty, / pribúda láva, hlad, neurčité otrasy“ (Tallo 2022). Každý zánik ale prináša aj vznik, obnovu, znovuzrodenie a ich cyklické opakovanie: „z rúk mi tečie morská voda / neustále začínam a všade končím“ (Tallo 2022). Na zvukovú stránku (spevy) odkazujú tiež často používané slová ako „výkrik“, „reč“, „zvuk“ či „hlas“. Najmä v prípade „hlasu“ pracuje básnik s významom tohto slova, zobrazuje ho ako zvuk, ktorý vychádza z hlasiviek, ale aj ako vnútorný hlas, ktorý je potrebné nájsť, v sebe objaviť, ale stáva sa i nástrojom nebezpečnej manipulácie. Ďalšie časti zbierky majú názov zrod, kniha svetla, po zemi (list). Prvá menovaná pripomína posvätnú „knihu“, ktorá ohlasuje príchod mesiáša, resp. jeho príchod a skazu a následné opakovanie, ktoré naznačujú už rímske čísla uvedené pred jednotlivými krátkymi časťami („knižka“ začína a končí rovnakým malým „i“, len symbolicky zapísaným iným typom písma). Je zrejmé, že sa evokuje sled udalostí, ale čas je tu premenlivý, svojský, nepodlieha naším predstavám o minulosti a budúcnosti: „som dve noci starý“ (Tallo 2022) môže pokojne znamenať dve storočia či niekoľko paralelných životov: „tvoja ľudská forma je prenosná na ktorúkoľvek z navrhnu- / tých realít.“ (Tallo 2022) Napriek tomu vnímame, že sa vraciame (ak prijmeme kruhový pohyb, tak ideme dopredu, ale na začiatok) kamsi do minulosti, dávnej, prapôvodnej, môžeme asociovať až k mýtom o stvorení sveta. Dominuje tu motív vody, čo by zodpovedalo symbolike názvu zrod. Opäť ale nejde len o prvotnú konotáciu, v tomto prípade vzniku či očisty. More, ktoré sa tu objavuje, akoby splýva s vedomím subjektov. Je prezentované ako ďalší svet či pohrebisko predošlých svetov: „[z] vody sa vynárajú hla- / vy tých, ktorí sa pod ňou rozhodli zotrvať, postupne z nich / vidno čoraz viac, nahé torzá, pohlavia, stehná, členky.“ (Tallo 2022). Pridáva sa motív ohňa, voda sa odparuje, až vzniká požiar: „z ničoho nič zmizol pod zem, / ktorá je pevná a suchá, ktorá je už tvrdá a hrubá tak veľ- / mi, že do nej nie je možné zaboriť ruku [...] keď sa o to pokúsim, jediné, čo po mojom / dotyku ostane, je požiar, vzbĺkne moja tmavá krv, plamene / okolo mňa sa šíria [...] obyvateľov / i návštevníkov premieňajú na popol“ (Tallo 2022). Spojenie vody a ohňa nazýva Gaston Bachelard svadbou. Pôvod tohto mystického splynutia nachádza v povestiach a mýtoch. Napríklad pripomína oslavný príbeh o hrdinovi Agnim z indickej Rgvédy – ten podobne vyšiel z vody, vysušil pramene a rozsieval svetlo. Vody sa teda zmocnil oheň. (Bachelar 1997, s. 118). V úvode zrodu čítame obdobnú prosbu: „je preto načase, aby si prišiel / a obdaril nás svojím slnkom, očistil svetlom, / rozjasnil oceány, rieky a jazerá“ (Tallo 2022). Pokiaľ ale v Rgvéde Agni takýmto spôsobom prináša nový život, tu, naopak, oheň prerastá do vášne ničiť: „keď sa dotýkam predmetov, rukami / prechádzam po tuhých, tekutých a plynných skupenstvách [...] všetka hmota začína horieť. / nachádzam v tom zvláštnu záľubu“ (Tallo 2022). Svetlo ako také nie je v zbierke zobrazované v tradičnom slova zmysle – neprináša nádej ani vykúpenie, je skôr obrazom preexponovaného a apokalyptického jasu. Preto ani časť kniha svetla netvorí opozitum ku Knihe tmy, naopak, je jej potvrdením. V tejto často zbierky nachádzame ozveny viacerých apokalýps: „potom to prišlo. / nesprávne svetlo, kvadrilióny / črepín skla, zelená žiara, odmocnina / človeka, kvadrilióny ľudského mäsa, / roky v tme. / vychádzame z mesta. kedysi týmito ulicami chodili ľudia / a zvieratá, ktoré k sebe ľudí prijali, dnes sú domy väčšinou rozborené“ (Tallo 2022), ale i zárodky nových svetov, ktoré vznikajú z človeka, z lásky: „na povrch prenikne iba láska / vtedy budem vedieť ako ťa osloviť / tisícky zím prehltnem bez slova / vnorím prsty do hliny a vytiahnem z nej nové stromy / nové paprade listy a liany dažďových pralesov [...] pre teba keď sem vkročíš bilión stratených / druhov rastlín / hmyzu a zvierat naraz ožije a zhlboka sa nadýchne“ (Tallo 2022). A napokon v časti po zemi (list) znova referujeme na koniec sveta, ktorý sme spoznali z predošlých výpovedí (alebo, ak ju čítame ako prvú, stáva sa varovaním pred jeho príchodom). Kumulujú sa podobné obrazy – strata zmyslov, strata hlasu, strata svojej podstaty. V tomto zmysle môžeme čítať Knihu tmy aj ako knihu o zlyhaní (ľudstva), v rukách potom držíme artefakt, jeden z dôkazov – čiernu skrinku.
Eva Urbanová, 2022
Zoznam bibliografický odkazov
BACHELARD, Gaston, 1997. Voda a sny: Esej o obraznosti hmoty. Praha: Mladá fronta, 233 s.
HOSTOVÁ, Ivana, 2016. Nie na pamiatku Aarona Swartza (M. Tallo: Antimita). In Romboid. Roč. LI, č. 10, s. 142-143.
MIKŠÍK, Matúš, 2016. Antimita – Michal Tallo. In: Knižná revue, Roč. XXVI., č, 10. Dostupné na: https://www.litcentrum.sk/recenzia/antimita-michal-tallo
OLEJÁR, Stanislav, 2022. Tma ako pretrvávajúci epilóg. In: Vertigo, 2022, č. 3, s. 83 – 85.
REBRO, Derek, 2016. Vykĺbený nie je dnešok. In: Vlna 69/2016 dostupné na: https://www.glosolalia.sk/news/derek-rebro-vyklbeny-nie-je-dnesok/
SOUČEK, Jakub, 2018. K digitálnosti v debutoch Petra Cibu a Michala Talla. In: Vertigo, Roč. 6, č. 3, s. 30-33.
ŠRANK, Jaro, 2019. Ale o Derbyshire alebo Ciriovi to nemôžem napísať celé alebo Epizóda sklamania z môjho textu ako názov pre ten tvoj (Michal Tallo: ∆). Kyvadlo. In: Fraktál, roč. 2, 2019, č. 2, s. 154 – 158.
TALLO, Michal, 2016. Antimita. Bratislava: Drewo a srd, 60 s.
TALLO, Michal. 2018. Δ. Bratislava: Občianske združenie Vlna/Drewo a srd, 98 s.
TALLO, Michal. 2021. Banská Bystrica: Literárna bašta, 118 s.
