Mila Haugová photo 2

Mila Haugová

14. 6. 1942
Budapešť
Pseudonym:
Mila Srnková
Žáner:
esej, literárna veda, poézia, próza, iné

Autor o sebe

píše Mila HAUGOVÁ: Rastlinné denníky. (Z denníkov). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 124 – 129.

(...) A práca redaktorky? Možno práve tu skúšam svoje limity. Alebo skúšajú moju literárnu toleranciu autori, hoci teraz už menej, ale kým boli súčasťou Romboidu i Dotyky... Vytrvalosť grafomanov je obdivuhodná. A naopak – od dobrých autorov treba texty niekedy doslova vymámiť, ešte aj potom ich niekedy žiadajú späť. (...)
V každom „teraz“ je nevyhnutne prítomné „predtým“ a „potom“. To, čo teraz píšem, bude minulosťou, keď to bude eventuálne niekto čítať. To je môj pocit plynutia času: na jednej strane ohrozenie časom, budúcnosťou – to je pocit veľmi „dospelý“ – a na druhej strane zároveň splynutie s časom a s prítomnosťou, teda aj s minulosťou; s tým veľmi úzko súvisí detstvo, alebo ak môžem ísť ešte ďalej do bezčasovosti, túžba po živote „pred narodením“. Umelec nemôže nebyť rozplynutý v čase; je to jeho natiahnutie sa, nadýchnutie sa smerom k nekonečnému, k tomu, čo je z Boha v človeku. Uvzato sa hrúžim do prítomnosti, súhlasím, ale s prihliadnutím na to, že „spomienka vrhá tieň do budúcnosti“. Vyznávam rilkeovské „Raz len, všetko len raz. Raz a už nikdy. A my tiež raz.“ Je to pomerne ťažká poloha byť tu prítomný v každej chvíli.
(z rozhovoru s poetkou uverejnenom v Literárnom týždenníku č. 24 z r. 1990)
Ak píšete poéziu, na začiatku je to veľmi jednoduché. Cítite sa výborne. Čokoľvek, čo napíšete – všetko je dobré. Ako však starnete a máte za sebou pár kníh, musíte byť opatrnejší, o čom a čo píšete, viac si vedomí svojho písania. Musíte byť opatrní, čo publikujete a vyhodiť viac básní. Alebo ich len odložiť do zásuvky a nikto ich nikdy viac neuvidí...
(z rozhovoru Juliety Barnesovej s autorkou z 28. 9. 1996, prel. I. H.)
 Pri jednom pravidelnom koncoročnom pálení toho, čo som tom roku napísala a nepokladala za vhodné na uverejnenie, hodila som chladnokrvne do ohňa aj staré kalendáriky (záznam M. išiel dnes ráno s J. – ani M. ani J. už nežijú) aj hrubý zošit. Omilostila som asi jednu vetu... niečo v zmysle, že hviezdy pretrvajú...
Naozaj mi to nechýba. Posledné roky (možno po maminej smrti) si už denníky nepíšem tak pravidelne. Zaznamenávam sny, narodenie vnučiek, návštevy blízkeho človeka: vraciam sa k šifrám mladosti (musíme svoj vzťah tajiť, muž, ktorého milujem, nie je voľný), tak si myslím, že to musím zatajiť ešte aj v denníku. Niekedy mu do denníka napíšem list o tom, čo robím, čítam, počúvam, varím, ako mi je (naozaj sa dá napísať, ako mi je?)...
Písala som svoje denníky mame? Ukrývala som sa pre ňou do denníkov? Skôr to druhé, mama asi zásadne nesúhlasila s ostrou zmenou môjho života, keď som sa naplno začala venovať literatúre a môj manželský vzťah sa, jemne povedané, uvoľnil až k rozchodu. Aké zaujímavé slovo roz-chod: ísť na dve strany? alebo opačným smerom? Open road: otvorená cesta, ako úžasne to znie (a aké je to ťažké!).
Alebo sa stali denníky básňami – básne denníkmi – modlitbou?
Denným, teraz nemyslím každodenným, za-pisovanám, za-znamenávaním čoraz tichšieho a nepravidelnejšieho tlkotu srdca. Tie malé temné návraty, dnes 11. júla 2014: ráno po zobudení vstanem a ako krátky filmový záber, o ktorom sme si nie istí, že sme ho skutočne videli (bolo by nevyhnutné ho znova spätne pretočiť, ale to sa nedá), na chvíľu temno v hlave a potom nič, idem ďalej a nie som si istá, či sa to naozaj stalo alebo nie. A tá chvíľa mi potom chýba z celého dňa a neviem si nájsť miesto: okrem toho som čakala na (jeho) telefonát, jedno z najčastejších, ale najnevypovedateľnejších čakaní.
(z knihy Písať ako dýchať)