Vyhľadávanie
Neistota, nejasnosť rozpoloženia sú útechou vtedy, keď tušíme, že vyjasnenie bude krokom k horšiemu. Haugovú upokojuje to, čo by každého druhého iritovalo: nestabilné, nerozhodnuté, nedefinitívne situácie. Nie že by to bol jej živel, ale tá trocha dobra a množstvo neistoty, ktorú prežíva, je menším zlom ako to, čo príde: žiadna neistota, ale ani žiadne dobro. (...) V takejto perspektíve sa najlepšie žije bez perspektív, v bezpečnom lone prítomnosti. Priam s detskou uvzatosťou sa hrúži do prítomného času („Žiadne predtým. Žiadne potom.“), ale vlastne ani tu to nie je žiadna slasť. Bojí sa, že všetko je trochu neskutočné, čo ju núti robiť analytické rezy do skutočnosti, aby sa presvedčila o jej pulzovaní. Dobre pritom vie, že anatómia nie je cestou k duši, že človeka môžeme stiahnuť z kože, a na kožu sa mu nedostaneme. A predsa to robí, so šialenou záľubnosťou ohmatáva „kostné drene, šľachy, pľúca, vlásočnice na konci prstov.“ (...) Mila Haugová je autorka, ktorá sa výrazne, od knihy ku knihe zlepšuje. A čo je dôležité, toto zlepšovanie má podobu cieľavedomého zvýrazňovania a dotvárania toho, čo je jej vlastné, a zbavovania sa toho, čo je iba dobovou, generačnou či skupinovou konvenciou. V Možnej nehe tento proces dostúpil na takú kvalitatívnu úroveň, že Haugovej vývin začína byť relevantný i pre vývin súčasnej slovenskej poézie. Dovoľme si teda predpokladať, že odteraz už nebude dôležitá iba poézia pre Haugovú, ale aj Haugová pre poéziu.
Valér Mikula (1985)
Báseň ako možnosť kontaktu s milovaným mužom po jeho smrti. Žena si ho sprítomňuje predstavami, záznamami jeho replík a listov. Nepodlieha bolestínstvu. Hľadá prerušené spojenie s mužom, ba niekedy sa utvrdzuje v tom, že ono naďalej trvá. jej láska sa podobá mystickej. Litanické vzývania, prosby sa obracajú k mužovi, výčitky k bohu (...). Žena sa s ním stretáva vo sne, no neskôr ju to i unavuje. Žitie „tu“ sa pre ňu stáva „polo-žitím“ (Smrť krok do tmy, s. 31), „cestovaním do iného života“ (Rieka medzi, s. 72).
V zbierke Nostalgia je prítomná bolesť rozdvojenia, aká v našej poézii zaznela vari len z veršov Jána Ondruša. Zrejme na pozadí jeho motívu „jazvy úst“ píše Haugová o „rane úst“ (...). S Ondrušom ju zbližuje strohá výpoveď o bolesti, to, čo sa obnažuje v básni Za očami, venovanej tomuto básnikovi: „...za- / mlč, že si za očami / naopak chrbtom k svetu...“ (s. 71). Teda odvrátenie sa od vonkajšieho sveta k vnútornému (...). Už v roku 1983 (v Premenlivom povrchu) si Mila Haugová určila ideál „pravdy bez slov“ a vydala sa na neľahkú cestu – takmer celkom rezignuje na vonkajšie prejavy poetickosti. Prostá, samozrejmá. (...) Mnohé básne pripomínajú protokoly. Poetka častejšie ako predtým pretína verše, vkliňuje do nich neraz samostatné slová i slabiky (...). Ešte v Praláske viazala výpoveď monológmi i „minidejom“. V Nostalgii už len tým, že uzlové slová, verše preplieta z básne do básne (svoje „záznamy“ dokonca pomenúva ako „čipku“ a „sieť“, s. 7). (...) Svet básne sa teda fragmentarizuje. Poetka, tak ako v predchádzajúcich dvoch zbierkach, zdôrazňuje svoje zaujatie tvarovaním, a to až natoľko, že bytie lyrického subjektu tematizuje ako realizáciu v tvare, lebo len ten pretrváva veky.
Andrea Bokníková (1993)
Čo je na Haugovej básnickom vykreslení charakteru vzťahu medzi mužom a ženou zvlášť cenné, je narušenie tradičného chápania rodovosti, mužského a ženského, ktoré vyčleňuje akčnosť, rozumovosť a sústredenosť ako dominujúce vlastnosti pre mužský subjekt a pasivitu, odovzdanosť, citovosť a intuitívnosť pre ženský. Haugovej ženské básnické subjekty na jednej strane reprezentujú istú diverzitu – aj sociálnych rol (obraz Alfy), na druhej strane demonštrujú a prisudzujú aj mužský prvok ženskému bytiu a ženský prvok zase mužskému. Autorka tak svojím spôsobom videnia korešponduje so snahami feministickej kritiky, ktorá upozorňuje na nevyhnutnosť zmeny v chápaní rodových mentalít a ktorá sa usiluje práve tak o rehabilitáciu podvedomia, intuície, emocionálnosti v našom poznávaní a v našich životoch, ako o obsadenie tradične „mužského“ územia ženami, zaplnenie vybielených miest na mape kultúrnych dejín a prekonanie a zrušenie patriarchálneho univerzalizmu.
Pravda, tento pohyb v Haugovej poézii bol iba pozvoľný. Lyrická hrdinka z jej prvých kníh zodpovedala skôr tradičnému chápaniu, ktoré ženu umiestňuje do stredu orálnej tradície, bližšie k prírode a rurálnemu spôsobu života, kým mužskému hrdinovi vyhradzuje priestor písanej kultúry, urbanizácie života a vysoko cenených spoločenských aktivít. Až v Čistých dňoch, Praláske a Nostalgii sa u Haugovej častejšie stretávame s tematikou znaku, stopy, zapisovania sa (telom) do pamäti rodu, do dejín, so zvýznamňovaním ženskej tradície, sebavedomejším intelektuálnym gestom, ktoré sa prejavuje nilen v tematike básní, ale zasahuje aj do ich výrazu a tvaru – napríklad prostredníctvom narastania performatívnosti básnickej reči na jednej strane a intertextuality na strane druhej.
Stanislava Chrobáková-Repar (2002)
Mila Haugová stále píše o tom istom. Stále píše to isté. Stále píše to. Je to jej to, robí si s ním, čo chce. Tak, ako všetci ostatní. Aj Balla píše stále to isté. Aj Johanides. Aj Beckett písal stále to isté. Niežeby iné nebolo. Iné vždy je (naporúdzi), len to nie je ich to. Tomu, čo napísali, rozumie len málokto. Asi málokomu je to ich to určené. Dôležitejšie ako kvantita je komunikácia. Ten, kto má rád to, čo píše Beckett, sotva bude od Becketta očakávať, aby písal niečo iné: jednoducho má rád Beckettovo to. Rovnako je to s Haugovou. (...) Mila Haugová stále píše o tom istom, nech si už jej slovenská monografistka píše, čo chce. Možno však monografistka napísala to isté, čo sem napíšem ja: Haugová sa neprestajne zaoberá sebou, svojím životom, citmi, myšlienkami, telom, komunikáciou. Prečo by všetky tieto veci mali čitateľa zaujímať? Prečo poetka nepíše radšej o čitateľových problémoch, keď je jasné, že jej problémy sú predsa len z iného (exkluzívnejšieho?) sveta ako ťažkosti, s ktorými sa v každodennom živote borí smrteľník-čitateľ? A ako je možné, že poetka ešte stále zotrváva v jednom štýle, v jednej stratégii, v jednej štylistike, štylizácii, keď literárni kritici už zívajú? Prečo sa Mila Haugová nezmení a nie je niekým iným? Napríklad Mašou Haľamovou alebo Nórou Ružičkovou, alebo aspoň úplne inou, novou Milou Haugovou? Takou menej hermetickou, väčšmi extrovertnou, autoreparujúcou, flexibilnou? Nech aj väčšina si príde na svoje, nielen malá skupinka connoisseurov jej poézie. Je predsa nehorázne, aby neľahká sémantická priechodnosť Haugovej lyriky väčšinu čitateľov vylúčila z hry! Nech Mila Haugová okamžite prestane byť samou sebou a nech ihneď prestane s ďalším duchovno-duševným prebádavaním svojho vnútra! Nech sa vo vlastnom záujme okamžite v plnej miere oddá autotransmutácii, inak bude musieť literárny kritik konštatovať, že jej básne „nesmierne nudia“! Lenže ak sa Mila Haugová zmení na autorku väčšiny, kto sa bude starať o špeciálny, vycibrený vkus menšiny? Menšina azda nemá právo na svojich autorov, teda na tých, ktorí väčšinu nesmierne nudia? Mila Haugová stále píše to isté: píše seba.
Peter Macsovszky (2003)
Jednou z ústredných metafor tvorby Mily Haugovej je záhrada. V záhrade poetka miluje, zúfa si i verí, píše žalmy i Kasandrine proroctvá, obracia tok rieky z prúdu na protiprúd, aby sa vždy znova presvedčila, kde je prameň lásky. Kde je Alfa. Záhrada je pre ňu záhradou reči i záhrobím mlčania, miestom Omega; v záhrade je azyl pre súkromný raj pre dvoch, ale aj miesto ustavičných premien, z ktorých sa dajú vypozorovať premeny duše sveta. Záhrada je zrkadlom jej myslenia i cítenia, dýcha spolu s ňou a žiali spolu s ňou, keď bytosti, priazeň či iné dobrá sveta začínajú miznúť z vonkajšieho sveta, najmä ak ide o bytosti voľným okom neviditeľné, ak teda ide o miznutie anjelov. Takáto chvíľa nastala v čase vrcholiaceho smútku, po smrti matky – pri písaní Canto triste, Smútočného spevu, keď záznam z 11. 12. 2007 hovorí o mori bolesti: „akoby more / v hmle vystúpilo po hrdlo / a nedovolilo nič / už nič“.
Dana Podracká (2009)
Z nestálosti ľudskej existencie a premenlivosti vlastného bytia, jeho ohraničeného pretrvávania v materiálnom svete a plynúcom čase sa vynára Haugovej dominantný obraz ľudského tela (telesnosti), ktoré je sakralizované podobne ako tvorivý proces písanie. Poetka ním hľadá cesty k zmyslu svojho bytia i bytia s Druhým, snaží sa o zanechanie stopy, zafixovanie vlastnej identity a existencie. Akt písania a vpisovania sa, ktorý často zvýznamňuje, reflektuje aj ako sebazáchovnú činnosť, v posledných dekádach namierenú proti vlastnej smrteľnosti (...) Autorský naturel M. Haugovej je vystužený kombinovaním racionálneho, intuitívneho a inštinktívneho. V jej tvorbe nachádzame zložitú sieť intertextuálnych odkazov na filozofické, kultúrne, umelecké (najmä výtvarné), náboženské, mytologické zdroje a kontexty, zdvojené verzie básní, citácie, ale aj autocitácie, rokmi gradujúce prestupovanie obrazov, motívov a fragmentov zo zbierky do zbierky (...). Významné miesto však zohrávajú aj impresie, záznamy konkrétnych vnemov, opisy zážitkov, snov, vízií, nadzmyslových obrazov, ktoré takto vytvárajú svojrázny, originálny, no zároveň zložito zosieťovaný a kódovaný text. Ten môže ponúkať komplexnejší, viacvrstvový, palimpsestovo sa prelínajúci a neohraničený obraz, no keďže ho nie je možné vnímať v absolútnej celistvosti, problematizuje sa dekódovanie jeho sémantiky, hoci sa tým, paradoxne, vôbec nemusí devalvovať estetický zážitok z čítania. V básňach z posledných rokov graduje autorkin posun k záznamom z denníkov a snov.
Veronika Rácová (2014)
Haugovej básne sú snímaním masky. Takej masky, ktorá zachytila tvár v každej chvíli, vo všetkých podobách. Iba tak si viem vysvetliť, prečo je významotvorným gestom jej básne vášeň k fragmentu, stojaca oproti inej vášni pre systém. Všetky básne chápem ako jednu báseň – plač ženy za mŕtvym milencom, ako premeny lásky telesnej i duchovnej, fyzickej i metafyzickej (...) – tvorí jednu z originálnych podôb piesní, ktorá svojou erotickosťou kladie odpor voči stupňujúcej sa agresivite a nekrofílii tohto odchádzajúceho storočia.
Milan Hamada
