Milan Hamada photo 2

Milan Hamada

9. 9. 1933
Poprad-Veľká
—  13. 2. 2023
Bratislava
Žáner:
editorská činnosť, literárna veda, iné

Komplexná charakteristika

Spočiatku sa Milan Hamada venoval výskumu staršej slovenskej literatúry. Rezultátom bola dizertačná práca Od baroka ku klasicizmu (1967). Šesťdesiate roky boli však v kultúre rokmi zvýšenej akcelerácie, ktorá nadobudla charakter sústavného rozširovania hraníc pre autentický tvorivý čin a pre vyslovenie slobodných názorov na literárny vývin. Tento proces – spoločensky vzrušujúci – rýchlo vtiahol do svojho stredu aj M. Hamadu. V pomerne krátkom čase sa stal uznávaným kritikom práve vznikajúcej literatúry a jeho meno zavážilo nielen v kritickej, ale i kultúrnej sfére. Najprv sa presadil ako generačný kritik, všímal si najmä pohyby v mladej poézii a próze. Progresívny vývin slovenskej literatúry išiel v prvom rade cez autorov publikujúcich v Mladej tvorbe (M. Válek, M. Rúfus, J. Stacho, J. Ondruš, J. Mihalkovič, R. Sloboda, V. Šikula, J. Johanides a ďalší). Neskôr sa ukázalo, že generačné hľadisko je priúzke, pretože obrodzujúci pohyb rozvlnil hladinu celej literatúry a bolo potrebné sa s ním vyrovnať. Nové trendy sa nepresadzovali samočinne, museli sa vybojúvať na autoroch konzervujúcich literárnu prax predošlých rokov, keď sa v tvorbe uprednostňovala idea pred tvarom a schéma pred životom. Milan Hamada vstúpil do kritickej arény odborne pripravený a s pevnou koncepciou a našiel v sebe dosť síl, aby ju proti oponentom presadil. Literatúru pokladal za významný orgán duchovného života národa  a kritiku za partnerský vzťah dvoch tvorivých osobností.

Oblasť literatúry, umenia a kultúry nebola izolovaná od spoločnosti, v ktorej sa tiež prejavil zrýchlený pohyb od strnulej dogmy k väčšej miere kritickosti a realizmu. Nové prvky, ktorými sa tento pohyb vyznačoval, sa dali zhrnúť pod pojem demokratizácie. Hamada od počiatku vnímal obrodu literatúry v tesnej súvislosti s obrodou spoločnosti. Preto jeho súdy o literatúre a jej budúcej autentickejšej podobe prekračovali hranice umenia a dotýkali sa základných problémov, ktorými žila prítomnosť. Išlo nielen o väčšiu mieru slobody prejavu, ale aj o väčšiu mieru demokracie. V polemike s Vladimírom Mináčom zdôrazňoval, že literatúru nemožno mechanicky deliť na socialistickú a buržoáznu. Ale rovnako odmietal tézu o socialistickom humanizme ako vyššej forme humanity a rezolútne sa postavil proti názoru, že tzv. päťdesiate roky so svojimi politickými procesmi a popravami boli len akousi okľukou správneho smerovania a odsúdil ich ako „degradáciu ľudskosti“. Tým že položil dôraz na človeka, a nie na spoločnosť (a jej socialistickú fázu), a že človeka nechápal len ako súhrn spoločenských vzťahov, podarilo sa mu prelomiť ideologickú bariéru dobového uvažovania, poňať človeka v rovine jeho ľudskej existencie a ľudského osudu a prepojiť prítomnosť s dejinami i s víziou budúcnosti.

Za Hamadovými názormi prekračujúcimi medze marxistického videnia sveta bolo cítiť inšpiráciu moderným západoeurópskym filozofickým myslením (existencializmus, fenomenológia, filozofická antropológia), ktoré ho oslovovalo oveľa bezprostrednejšie a bytostnejšie ako skostnatené poučky oficiálnej marxistickej filozofie. Nové podnety hľadal a nachádzal aj v Česku, u tých autorov (K. Kosík), ktorí sa s touto filozofiou tvorivo vyrovnávali a nastoľovali celkom nové problémy. Podobne to bolo aj s literatúrou, na ktorú sa Hamada odvolával. Hlásil sa k autorom absurdnej drámy (E. Ionesco, S. Beckett) a ďalším dobovým prúdom, ktoré dávali, pokiaľ išlo o problematiku človeka, oveľa priliehavejšie odpovede ako sterilná literatúra socialistického realizmu.

Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa obrodný proces a tendencie k demokratizácii novou mocou dosť rýchlo zlikvidovali. A tí, ktorí sa angažovali v tom obrodnom procese, doplatili na to perzekvovaním. Milan Hamada musel odísť z Ústavu slovenskej literatúry a mal zákaz publikovať o súčasnej literatúre. Vrátil sa k výskumu starších období slovenskej literatúry. Napísal a potom i publikoval rad štúdií o literatúre od baroka až po romantizmus. Zhrnul ich do publikácie zásadného významu  Zrod novodobej slovenskej kultúry (1995), ktorá bola jeho doktorskou dizertáciou. Záujem o barok a ďalšie vývinové štádiá slovenskej literatúry a paralelné angažovanie sa v literárnej súčasnosti nepredstavuje v Hamadových aktivitách nijakú dvojkoľajnosť. V úvahách o súčasnej literatúre mohol uplatniť optiku celého literárneho vývinu a pri skúmaní starších období mal v rukách nástroje, ktoré mu dovoľovali väčšiu precíznosť pri rozlišovaní a charakteristikách. Ak k tomu prirátame výdatné filozofické zdroje prítomné v každom texte, môžeme povedať, že Milan Hamada predstavuje v slovenskej kultúre dvadsiateho storočia naozaj osobitý fenomén.

Vladimír Petrík