Milan Hamada photo 2

Milan Hamada

9. 9. 1933
Poprad-Veľká
—  13. 2. 2023
Bratislava
Žáner:
editorská činnosť, literárna veda, iné

Napísali o autorovi

Hamadova kritická koncepcia je vnútorne zjednotená chápaním života a literatúry, ktoré podriaďuje zornému uhlu problémov, možností a zápasov človeka. Súčasne s touto celistvosťou možno pozorovať jeho prirodzený rast, rozširovanie (napr. do literárnej histórie, najmä medzivojnovej) a prehlbovanie (filozofické i metodologické). Knižné vydanie jeho kritík s chronologickým radením príspevkov dáva možnosť – za cenu občasnej tematickej diskontinuitnosti – sledovať tento vývoj. Jeho pozícia v súčasných literárnych úsiliach pripomína v mnohom niekdajšie postavenie Michala Považana. Obom je spoločné silné vedomie spoluúčasti na zápasoch súčasnej literatúry, ktoré na seba berie zodpovednosť a riziko hľadania; úlohy, ktoré sú transponovaním tvorivých problémov literárnych súčasníkov do roviny kritiky. Tak sa prejavuje kritikova odvaha k mravnosti i k pochybnosti. (...) Vyčítať Hamadovi filozofický a či filozofiou poučený pohľad na literatúru znamenalo by vyčítať mu jeho podstatu a značne ho redukovať. Skôr je na mieste otázka, do akej miery tento prístup odkrýva súčasný stav a vývinové možnosti literatúry. Domnievam sa, že práve z dnešného hľadiska je to prístup cenný a plodný, ktorý jednak dôrazne pripomína momenty, na ktoré literatúra predchádzajúceho obdobia zabúdala, jednak hodnoty, o ktoré sa veľká tvorba vždy bude musieť usilovať. A tak sa sporným javí azda len to, nakoľko možno stotožniť myslenie vedeckého a umeleckého typu (názor, ktorý autor vyslovil v článku K básnickej tvorbe životného názoru). (...) Chcem zdôrazniť ešte značný poznávací význam Hamadovej kritiky. Prenikavosť pohľadu podmieňuje i Hamadovu schopnosť pre vyslovenie prognóz, ktoré ďalší vývoj literatúry potvrdil. Spomínal som predvídanie diferenciácie konkretistov; k nemu sa druží zmysel pre vývinové potreby literatúry, aký osvedčil pri vystihnutí nevyhnutnosti prechodu od poézie výlučne zmyslovej k poézii myšlienkovo obohatenej alebo pri prebojúvaní „človekostrednej“ koncepcie literatúry, ktoré poznačili výrazným spôsobom i dnešné myslenie o literatúre. Hamada dokáže fixovať miesto autora v súčasnom literárnom kontexte – i zapochybovať o ňom. Je to dôsledok u nás nie obvyklej kritikovej vzdelanosti, ktorá sa usiluje prijať čo najviac podnetov – a nielen pre seba – zo všetkých strán. Cítiť tu plodné filozofické školenie.

Albín Bagin

V 60. a 90. rokoch vystupoval Milan Hamada ako ofenzívny humanista nezmierený s daným stavom vecí v spoločnosti a v kultúre. Najvyššou hodnotou mu bola (a zostáva) slobodná ľudská osobnosť. Veľmi citlivo reagoval práve na všetky prejavy okliešťovania slobody, na prvky nových totalít, ktoré pod rozličnými zámienkami, väčšinou ideologického charakteru, nasadzujú človeku a kultúre nové putá. Vo všetkom, čo napísal, nech sa to už dotýkalo aktuálnych problémov či kultúrnohistorických alebo literárnych záležitostí (Komenského, Sama Bohdana Hroboňa a i.), znie tento obranno-apelatívny tón. Hamada chápe totiž kultúru ako jeden celok, ako prejav tvorivej ľudskej osobnosti bez ohľadu na historické okolnosti, v ktorých vzniká. Jej cieľ vidí v ďalšom kultivovaní ľudského a spoločenského fenoménu. (...) Hamada sa nám javí ako vyhranená kritická osobnosť, kritik so závažným osobnostným vkladom, často určujúcim a spoluformujúcim pohyb slovenskej literatúry v širokom priestore kultúry a spoločnosti. Osobnostný princíp pokladal za základ aj v každom literárnom výkone. S osobnosťou súvisí i problém autentickosti, ktorú Hamada vyžadoval v literatúre a v živote. Literatúru a život nikdy od seba neodtŕhal. Ich spoločným menovateľom je človek a najmä od tohto fenoménu odvíja Hamada svoje názory na umenie, kultúru i spoločenské bytie. Jeho analýzy básnických a prozaických kníh, ich „významové rozbory“, o ktorých hovorí F. Matejov, nepoukazujú len na poetiku, ale ďaleko prekračujú tento cieľ práve smerom k „humánnym“ kontextom. Aj preto sa ako kritik voľne pohybuje v priestore nielen umeleckej, ale aj spoločenskej komunikácie a zaujíma stanovisko k rozličným naliehavým problémom kultúrnospoločenským a literárnoumeleckým. Pre Hamadu neznamená (a nikdy neznamenalo) literárne dielo len výskumný materiál; styk s ním vždy chápal ako živý impulz, ktorý chcel odovzdať iným. Milan Hamada je „otvorený“ typ kritickej osobnosti literárneho bádateľa, zahľadený rovnako do problémov tvorby ako do problémov spoločnosti, zasadzujúci sa nielen za vysokú kvalitu literatúry, ale aj za vysokú kvalitu spoločnosti a za slobodu ľudského ducha. Vníma to všetko ako jeden problém; v tom je sila jeho reflexie.

Vladimír Petrík

Milan Hamada je zrejme jediný integrálny kritik povojnovej slovenskej literatúry. Svoju predstavu literatúry formuloval v sústavnom kontakte s jej kľúčovým desaťročím – so 60. rokmi a vo výberovom kontakte s modernou slovenskou literatúrou vôbec. Vďaka svojej východiskovej profesii historika staršej literatúry dokázal M. Hamada v čase vynútenej neprítomnosti v literatúre a inštitucionálnej literárnej vede, v 70. a 80. rokoch podať taký výklad viacerých kľúčových zjavov a uzlových bodov slovenskej vzdelanosti, resp. duchovnej kultúry od reformácie po 20. storočie, že vytvoril napriek nepriazni doby pôvodnú koncepciu jej pluralitne chápaných dejín. Preto môže M. Hamada merať a problematizovať euforicky ne-sebakritický dnešok existenciálne motivovanou skúsenosťou s modernou slovenskou literatúrou a bádateľsky podloženým poznaním jej hĺbkových starších kultúrnych tradícií. (...) Pri chronologickom čítaní textov M. Hamadu vidieť, ako z mladého príležitostného angažovaného recenzenta prozaických diel dobovej poschematickej literatúry sa stáva začiatkom 60. rokov generačne spriaznený kritik a zasvätený interpret mladej poézie a neskôr prózy, ako potom od analytického „hľadania významu a tvaru“ literatúry prechádza k svojbytnému domýšľaniu jej „básnickej transcendencie“, ako sa od polovice 60. rokov ohlasuje v literárnom kritikovi kritik doby a kultúry. Je pochopiteľné, že popri zjavných dobových podnetoch záujem vzbudzujú predovšetkým vnútorné zdroje tohto pohybu. Treba sa zrejme v tejto súvislosti uspokojiť s formuláciou francúzskeho mysliteľa M. Merleau-Pontyho: „Je preto pravda, že autorov život nás nepoučuje o ničom, ale zároveň je pravda i to, že by sme v ňom našli všetko, keby sme dokázali v ňom čítať, pretože je otvorený a mieri k dielu.“ (...) Literárna kritika a publicistika v 60. rokoch fungovala aj „zástupne“: pri absencii politického a zreteľne pomenovávaného názorového pluralizmu nahrádzala iné typy a žánre spoločenskej, politickej a filozofickej reflexie. (...) Nie je dnes ťažké v tomto repertoári demaskovať ideologické sebaprojekcie 60. rokov. V kľúčovej literárnej polemike tohto desaťročia, v spore M. Hamadu s V. Mináčom v r. 1964, boli však angažované tak, že v Hamadovej polemike s ideologickým chápaním umenia paradoxne poslúžili na obhajobu jeho ľudskej, estetickej svojbytnosti a neodvodenosti. V. Mináč v mene poschematickej socialistickej literatúry kritizoval mladú tvorbu a kritiku za prekračovanie kultúrnopoliticky daných názorových a umeleckých limitov – urobil to so všetkou marxisticky charakteristickou rétorikou zlomyseľnosti a mocenskej prevahy. M. Hamada odpovedal tak, že spor medzi jednou predstavou socialistickej literatúry a domnelými modernistickými inováciami, medzi interpretáciou marxizmu ako deterministickej teórie nadosobného chodu dejín a marxizmu ako antropologickej vízie oslobodzovania človeka môžeme s odstupom času čítať aj ako principiálnejší spor medzi vonkajškovým angažovaním umenia na „triedne“, „stranícke“, „spoločenské“ účely a rozvíjaním jeho vlastných vnútorných možností, ako spor medzi podriaďovaním človeka ideologickým konštrukciám „triedy“, „spoločnosti“, „dejín“ a rešpektom voči jeho individuálnej existencii. (...) Zároveň M. Hamada nie proklamatívne, ale konkrétnou kritickou prácou dokázal opätovne presadiť kritiku ako svojbytnú reflexiu, ktorá precizuje, doťahuje, polemicky koriguje alebo anticipuje intencie vlastnej umeleckej tvorby. Tak ako texty M. Hamadu aj texty o ňom boli diskusiou o súčasnej tvorbe a kritike. (...) Hamadove texty mali vecne analytické jadro, modalitu angažovanosti a niesli v sebe estétsky nezahládzané stopy svojich konkrétnych čiastkových inšpirácií, dobových iritácií – vôbec svoju situačnosť. Od polovice 60. rokov sa Hamadove texty v dobrom slova zmysle autonomizujú. Ich témou sú síce konkrétni autori a texty, pri väčšine z nich si však kritik celkom zámerne formuluje a rieši problémy, ktoré posudzovaný text presahujú a spätne zasa inak a novo osvetľujú. M. Hamada tu žánrovo a štýlovo inklinuje ku kritickej eseji. Hamadovu esej, čo zakladá novú podobu tohto žánru, charakterizuje pátos vecnosti, skôr múzická než technická analýza literárneho diela, elementárna básnivosť, ktorá vychádza v ústrety významovej potencialite reflektovaného diela a jeho životnému kontextu, vyostrené problémové vedomie duchovnej, kultúrnej a civilizačnej krízy, apel na ľudské schopnosti tejto globálnej kríze čeliť.

Fedor Matejov